Denník Andrej Šmirala ( člen moto výpravy do indických Himalájí

Dobrodružstvo na Enfieldoch

Deň 1. a 2. Sobota, nedeľa 28-29.7.2018
Celé toto všetko začína na Mlynských Nivách v sobotu o 11hod. Povinné pivo a fľaša whisky nechýba. No úplná radosť potom vyjsť na slnko. Transfer autobusom do Viedne, vybavenie formalít a odlet do Kyjeva. Tam čakanie cca. 3 hoďky a odlet do Dillí. Cestou samozrejme poniektorí vypijú celý bar s pivom a neviem či sa pri lete do Indie neminulo víno na palube. Ja sa viacmenej chľastu vyhýbam.
Táák a sme v Dillí. Ráno okolo šiestej. Absolvovali sme povinné kontroly, pečiatky a pod. Zdá sa mi, že na každú funkciu tu majú troch ľudí. Išli sme si vyzdvihnúť batožinu a kamarát Braňo behá po celej hale. Myslel som, že hľadá výčap (čo mi príde ako super nápad), ale on nenachádza batoh. Ani ho nenašiel. Po komunikácii s miestnym uniformovaným Indom (komunikácia prebieha po anglicky, hinduisticky a videl som aj prvky karate) podali reklamáciu. Ujo Ind sa dušoval, že batoh príde zajtra. Dopravia ho rovno na hotel. Keď sme mu oznámili, že zajtra sme v Manali, tak nemal problém. Nevadí že to je 550km a 13 hodín cesty odtiaľto. No som zvedavý.
Z letiska nás zobral objednaný autobus na hotel. Keď som videl, ako autobus odbočil do snáď poslednej diery v tejto štvrti – ulice, kde ležal pri strome mŕtvy pes, všade samé smeti, vonku asi 50 domácich a prisahám bohu, že som videl pohľad nájomného vraha v najbližších očiach, odmietol som vystúpiť. Ale našťastie vyskákalo z hotela asi šesť pikolíkov a ponosili nám batohy dnu. Samozrejme, čo sme boli vonku asi dve minúty, ponúkali nám nejaké náramky, šperky (určite pravé zlato), motorku a tuším aj dvojročné dievčatko. Šperky som sa neodvážil kúpiť, nakoľko s nami nebol náš kamarát, vychýrený klenotník Martin Taky Takáč. Ten by hneď pozrel a vedel, čo to je za tovar. Len tak na okraj, pre tých, čo si kúpia jednosmernú letenku do Dillí, tu je názov hotela: C Hotel PARK INN.
Takže – fasujeme izbu 203, okenná klíma na plné gule, stropný ventilátor tiež, s problémom som prekročil prah do izby, tak fúkalo. Izba predčila moje očakávania (v dobrom) na to, že na akej sme adrese. Braňo (ten bez batohu) mi vzápätí hlási problém z kúpeľne. Ani som radšej nezisťoval aký a ani som sa nešiel pozrieť. Chcel som si len trocha ľahnúť, keďže sme toho moc nenaspali v lietadle. Nedalo sa, že sa ide do mesta na obhliadku. Tak sme zišli dole a naše pasy boli všetky na recepcii. Odovzdali sme ich totižto pri príchode. Hrabem sa v nich a môj a Dušanov H. tam neboli. Hľadáme asi 10 minút, stresy, panika a tak. No nezabudol ich chuj v kopírke?
Tak sa nás stretlo vonku 11ks, objednal sa najprv jeden tuk-tuk, vzápätí asi šofér zavolal bratrancov a už tam boli štyri tuk-tuky. Kým sa dohodlo čo a ako, stihol som odmietnuť miestnu vychýrenú prostitútku za levní peníz, nejaké šperky a ponuku na sobáš.

Kto bol v týchto končinách, tak tomu netreba vysvetľovať šialenú dopravu. V priebehu ďalších dvoch hodín, čo nás vozili po meste, sme asi päťkrát unikli tesnej smrti v križovatkách. Boli sme – vlastne ani neviem kde, nejaký parlament tam bol, brána akú majú aj v Paríži a pod. O 10hod. miestneho času už bolo vonku tepelné peklo. Turistov málo a sranda, že sme tu boli za atrakciu my. Domáci a aj vojaci so samopalmi nás zastavovali a chceli sa s nami fotiť. Potom nás naši taxikári odviezli na nejaký bazár, kde mali ručne robené všeličo. Samozrejme, že to bolo dohodnuté a mali z nás profit. Ja už som toho začínal mať dosť, lebo by som sa rád aj najedol a napil niečoho a fakt som nemal potrebu, ako som to asi 50 krát vysvetľoval predavačom, kúpiť si koberec alebo porcelánového slona. No, nakoniec sme štyria zostali na obed v takej lepšej reštike. Dali sme si traja chlopi Murg Tikka Butter Masala, čo som vybral ja. Malo to byť iba jemne pikantné. Ako som si spomenul na Jana Krausa – ochutnávka chilli jídla – tak tohle by slouplo aj barvu ze silnice. Plameny uhasilo až druhé pivo. Ale dal som to. Braňo (to je ten stále bez batohu) a Dušan – boli padavky. Len okoštovali. No ale neviem či som spravil dobre, teraz celý bublem a bojím sa aj prdnúť. No nič. Sme na izbe, malý šlofíček a o 17hod. ideme na miestny autobus smer Manali (výška cca. 2000mnm). Čaká nás šialená jazda smerom do hôr. Zhruba tretina-štvrtina turistov že zvracia. Keď si spomeniem na Masalu, čo som zjedol, no neviem neviem. Tak zatiaľ všetko, zajtra sa vidíme už v Manali.

Deň 2. Nedeľa 29.7.2018

Odchod smer MANALI.
Zraz bol o 16:30 dole na recepcii, niekoľkí to nejako nepochopili a dorazili o piatej. Prechod z izby na recepciu tuto znamená +20 stupňov C. Nastáva mierny chaos. Máme hlášku, že sa pokazil autobus. No fasa, že nás porozvážajú tuk-tukami, autami a motorkami. Batožina odišla samostatne. Stojíme pred hotelom, premávka je 5x väčšia ako ráno. Čumí na mňa asi 50 čiernych tvárí. Vidím asi 150 motoriek. Som z toho troška nervózny. Vedľajší vchod vedľa hotela je nejaká úžasná cestovná kancelária. Že som o nej doteraz nevedel. Vchod má prekrytý obrovskou priesvitnou celtou, spoza ktorej kukajú dva páry bielych očí. Aspoň už viem, cez akú cestovku idem budúci rok na dovolenku. Inak kto má záujem, hláste sa!
Piati bajkeri (pozdravujem Larsona) sme sadli do auta (aspoň klíma išla) a viezli sme sa asi 2 križovatky. Dotyčný šofér nás normálne nechal pri smetisku samých. Nevedel ani slovensky, tobôž nie anglicky. Obzeráme sa – 5m od nás kruháč (škoda že som nezachytil na video moment, keď jazdec na motorke spravil kľučku medzi autami, vyfackalo ho to sprava zľava o autá a pokračoval ďalej), 5m od nás pochybný stánok ani neviem s čím, 8m pri múriku niekto kadí. Hneď som pojal podozrenie, že toto nevyzerá na autobusovú stanicu. Polorozpadnutú budovu vedľa múrika považujem za poľnú nemocnicu na odoberanie orgánov. Zamyslene sa poškriabem po imaginárnej jazve na chrbte pri ľadvine. V diaľke sa týči veľká socha červeného, hmm asi Budhu? Znenazdania sa objaví autobus a zastaví pri nás. Neveriacky zisťujeme, že je to ten istý, čo nás bral z letiska. Urýchlene nastupujeme dnu (ja cez malé vetracie okienko). Chvíľu čakáme a do 5 minút sme tu boli všetci.
Musím teda ale povedať, že aj keď teda tu niečo vyzerá ako nekontrolovaný chaos, domáci to vedia bravúrne vyriešiť.
Odchádzame autobusom asi 2km na autobusovú stanicu. Keďže na stanici je málo miesta pre tretí (náš) autobus, náš vodič strhne vozidlo cez križovatku o 180 stupňov. Priamo z môjho okienka som videl smrť v očiach dvoch motorkárov, ako to ledva ubrzdili. Všetko bolo doprovodené patričným trúbením (tu sa vlastne trúbi úplne na všetko, aj namiesto blinkra). Za minútu zastavujeme, že tu počkáme na pravidelný spoj do MANALI. Nový autobus naozaj za chvíľu príde, prehádžeme batožinu, sadneme na miestenky a ideme. Za 5 minút si obliekam mikinu, lyžiarske rukavice a baranicu, pretože tu tí exoti púšťajú klímu zásadne na plno.
Konečne vyrážame na cestu. Pol hodinu ideme von z centra. Míňame stratené existencie, ktoré spia pod mostom, potom míňame lazy. Neuveriteľné veci. Tri kravy, ktoré sa pasú na smetisku pri ceste. Malé deti, ktoré behajú cez cestu. Matka s deťmi, ktorá sa umýva v mláke vedľa svojho plechového príbytku. Je mi ich ľúto. Žiaľ, toto je krajina s 1.2 (nemýlim sa?) miliardami ľudí. Ale kupodivu, nikto nežobre. Každý sa snaží s voľačím obchodovať, voľačo robiť so svojim životom. No nič. Človek tu takto zisťuje, že tie somariny čo riešime doma, sú častokrát smiešne. Myslím si, že sa máme voči týmto pomerom fakt dobre.

No poďme ďalej. Za pol hoďku zastavujeme tesne za lazmi. Myslel som, že na 5 minút, ale stojíme tu cez hodinu. Všade bordel, hneď príde do autobusu domáci ovešaný všeličím a predáva. Prd mu rozumiem. Niečo ako makutohato. Jasné že toto práve nepotrebujem. Vonku je nejaké trhovisko. Čakáme. Pol hodinu. Potom sa viacerí odvážia vystúpiť a ísť na trh. Prichádzajú s tak úžasnými vecami, že to nevydržíme a ideme von. Potkýname sa o smeti, ale ideme ďalej. Potrebujem si kúpiť nealko, ale nič tu nevyzerá dobre. Nakoniec sme sa všetci stretli u chlapíka, čo odšťavoval limetky. Nakúpili sme u neho asi všetci až minul všetky limetky. Naradostene zbalil krám a odišiel. Možno do Suzuki kúpiť nové auto.

Niekto dostal spásonosný nápad na miešaný drink: limetka, vodka (zrazu sa objavil liter vodky) a voda. Všetko to tečie po autobuse. Vodka sssa minnie a dosstávam chuuť si kúpitť makuhotato. Bbus sa pohýnlňa a jjedeme – jjdme, jedeme dál. Zle ssaa my piíše lebo niekto nnasiel dalssiu voddku. Zapbava, zábava v pllnom prude. Soofer si zatiahhlol zaclonku. Asi to na nneho ťahá. Pamaatam si zuže nás furt niektoo upozornnuje. soverov assssistent.

Obživnul som o 21:00. Stále cestujeme, asi už sme aj vonku z Dillí. Po celom autobuse sa šíri pesnička “na kráľovej holi”. Všetci sme bratia. Mám pocit, že postarší šofér má mierne trhané pohyby a nie je si istý. Neviem prečo, ale ideme asi štyridsiatkou. Všetci ostatní nás predbiehajú. Polovica nášho zájazdu spí, ale my, tvrdé jadro, čo chceme ísť do únie, sa držíme. Len pripomínam, že toto je linkový autobus a za nami sedia cudzí ľudia.
Náhle všetci, čo žijeme, dostaneme nutkavú potrebu cikať. Kým sa dohodneme, koho pošleme za šoférom, niekoho kto má vycibrenú angličtinu, prejdú štyri minúty. Išiel Dušan H. Šofér za záclonkou sa bráni a že najbližšia zastávka je za hodinu a pol. Za mierny úplatok 100 rupií (asi 1.2€) šofér kapituluje a stojíme. Priamo na diaľnici. Všetci sa vycikajú, ale je problém. Podaktorí chcú vytiahnuť ďalšiu fľašu, ktorá je v podpalubí. Lenže podpalubie sa otvára smerom do plnej diaľnice. Keďže sme všetci zodpovední piííči, usúdime, že je to nebezpečné. A tak cestujeme ďalej.
Náhle prichádza mladý zástupca šoféra (jeden z troch), že odkiaľ sme. Či z Izraela. Pritakávam a pýta sa, akú chceme vodku. Kým som pochopil, že Smirandu znamená asi Smirnoff, ubehlo ďalších 500m. Dohoda síce bola, ale mám dojem, že po tom, čo nám pustili v TV indickú verziu Jednoduchej Márii, všetci okrem mňa zaspali. Vodka nebude, idem spať aj ja. Vedľa mňa tu Braňovi (to je ten čo zásadne cestuje naľahko) kvacká hlava na moje rameno. Zajtra sa skúsim prihlásiť z Manali.

Deň 03. Pondelok 30.07.2018

Predsa sa ešte hlásim z cesty autobusom. Keďže je tu nuda, dá sa písať. Po tom, ako som si pospal tučných 15 minút, budí ma môj nový kamarát (už teraz viem, že je to druhý šofér), že budeme stáť v tajnom veľkoobchode popri diaľnici a že sa mám pripraviť. Asi minútu rozmýšľam kde som a prečo mám na ramene cudziu hlavu s vyplazeným jazykom (nazdaaar Braňo!). Pripravujem si pomuchlané bankovky a čakám. Netuším, čo tu môže stáť vodka a šofér tiež nevie. Zastavujeme, vystupujeme a ideme 10m k zamrežovanému obchodu, kde by sa Braňo Mojsej určite rád presťahoval a prežil tu aj mesiac. Hľadám Smirnoff, ale túto značku nevidím. Dostávam lukratívnu ponuku na Absolut vodku za 2200 rupií, čo sa mi pri rýchlom prepočte (25€) zdá veľa. Toľko nestojí ani v Tescu vychladená. S absolútnym pokojom a tvárou pokrového hráča mávnem rukou a pýtam si niečo iné. Ponúkajú mi 3x destilovanú domácu vec, názov som aj zabudol. Za 530 rupií. Beriem to a vyrážame ďalej. Všetci spia, tak sa ukladám aj ja.

Za ďalších 25 minút stojíme na večeru. Vystupujeme, ideme do jedálne a my štyria Ivančané si objednávame štyri pivá a jedálny lístok. Wifi free, tak rýchlo posielam na FB sumár druhého dňa.
Za 10 minút nám donesú štyri Coca-Coly (podozrievam šoférov, že nám zakázali piť) a štyri jedlá na plechovej tácke. Jedlo super – nejaká štipľavučká omáčička s kuracím mäsom, zelenina a placka. Virtuózní práce s pepřem! Postupne vyliezajú všetci naši spolucestujúci a všetci fasujú to isté. Cena 380 rupií (5€), no dosť, ale keďže človek nemal veľa na výber a aj mi chutilo, tak OK.
Pokračujeme ďalej. Začínajú kopce (cca. 1000mnm), samé serpentíny. Priemerná rýchlosť klesá k štyridsiatke. Nuda. Už som si myslel, že sa nič nebude diať, keď nás zrazu predbehne blikajúce auto a zastaví nás. Myslel som si najprv že polícia, ale vyskáče asi 5 uniforiem so samopalmi a sliedia okolo autobusu s baterkami. Že tu v týchto krajoch budú vojaci, som vedel, ale že vraj je to aj pre naše dobro a mali by byť v pohode. Za pol hoďku sú papierovačky vybavené a ide sa ďalej. Dopijeme všetci chladené pivo (díky Dušanovi P.) a ide sa spať. Je niečo pred polnocou miestneho času. Príchod do Manali má byť niekedy okolo 6:30.

Do Manali prichádzame skoro presne načas, o 13 hodine. Niečo sa mi marí, že tu boli nejaké zosuvy pôdy v Indii pred pár dňami. Asi cez tú oblasť prechádzame, všade samé bagre a opravujú asi na 100 úsekoch cesty. Preto to zdržanie. Teraz je chvalabohu slniečko a vonku je príjemne.
Zaparkujeme na parkovisku – samé blato. Vedľa je obrovská kopa smetí. Fakt veľká. Celé to padá do miestnej rieky (Beas River). Po kope pobehuje niekoľko triedičov odpadu. Nejaké deti pribehnú a žobrú. Takže predtým som sa asi mýlil s tým žobraním. Prehadzujeme batožinu do štyroch osobných áut a berú nás do hotela. Ubytko je fakt na úrovni, len som nepochopil 50 litrový kýbeľ v sprche. Skúšal som to viackrát, ale neviem sa do neho narvať. No nič.

Nedá mi ešte nespomenúť raňajky cestou. Zastavili sme (asi bolo 7:30) pri reštike. Vyhnali nás dnu. Z jedálneho lístka sa nedalo vybrať, ničomu sme nerozumeli. Náhodný výber spôsobil, že nám priniesli toasty (zeleninové) – dalo sa.
Neskôr si tak stojíme viacerí vonku za autobusom a čakáme na odchod. Okolo sa obšmieta postarší Ind s červeným turbanom na hlave (je na fotke so mnou). Stále čumí na mňa, aj keď nás tam je asi 10. Mierne znervózniem – prečo ja? Schovám sa za kamaráta, po chvíli vykuknem – a stále ide po mne. Obzerám sa – sopeľ netrčí, gate v poriadku, no divné. Mních sa začína ku mne približovať, začínam mať záchvat paniky. Keď už je fakt blízko, pochopil som razom. Páči sa mu moja elektronická cigareta a kúdole dymu čo robím. Naznačím mu, že či chce vyskúšať a on kýva že hej. Dal si malého prda, rozkašľal sa. Dal si veľkého prda, rozkašľal sa dosť viac a utiekol oproti do chrámu, kde býva (tiež na fotke). Mám podozrenie, že išiel pospájať štyri autobatérie dohromady a vyrába si el. cigu. Aspoň mi pekne zakýval, keď sme odchádzali.

To bude na dnes všetko. Dnes je oddych (mám však obavu, že sa bude vyťahovať chľast z batohov, čo ešte zostal). Zajtra preberáme motorky, dáme cvičnú jazdu po okrese a ešte oddych. Pozajtra už ideme na cesty.

Ešte doplním dnešný deň. Braňo, stále bez batožiny (nič na hotel zatiaľ neprišlo), hneď po check-in vyráža do starého mesta na nákupy. Limit má tri hodiny a 100€. Berie si ako módnych poradcov Denisku a Dušana. Nakoľko viem, že pravidelne pozeráva nákupné maniačky, nemám o neho obavu. Ostatní sa rozpŕchnu na izby. Medzitým sa dopije diaľničná vodka (teraz po cca. 10 hodinách nikto neoslepol, takže kvalitka).
Ja idem na izbu, spácham očistu, vybalím sa, ponabíjam čo sa dá, povysávam. Malý oddych a okolo 17 hodiny zbehnem dole do reštiky dať si niečo ľahké. Vybral som si sendvič a pýtam sa, či majú aj vajíčkové, lebo som také niečo videl v menu. Odpoveď je jednoznačná – yes sir. Objednám, čakám, dostanem, zjem. Potom chvíľu rozmýšľam, kde boli asi tie vajcia. Dám si kávu s mliekom. Kávu tu v Indii mám asi tretiu a toto sa troška náznakom káve podobalo. Celkové hodnotenie  30%.
Dole sme sa zišli asi jedenásti. Ide sa do mesta. Berieme tri taxíky, cesta trvá 10-15 minút, klasika – šialená jazda. Cena 100 rupií na hlavu (1.25€). Tam sme v centre mesta, všade samé obchodíky, vyzerá to tu celkom fajn. Pri príchode stretneme Braňa, ktorý je vysmiaty. Má všetko okrem topánok. Kúpil aj nádhernú koženú (alebo koženkovú?) tmavobordovú motobundu. Na veľkosť Európana inú farbu nemali. Chcel ju aj potom vrátiť zadarmo naspäť obchodu, ale nechceli ju. Ale aj tak mu ju ticho závidím. Asi tejto noci, keď zaspí, si ju potichu oblečiem a chcem v nej stráviť aspoň hodinu.
Prechádzame sa po meste, vyzerá to tu o dosť lepšie ako v Dillí. Aj menej bordelu. Dokonca tu majú zákaz fajčenia na verejných priestoroch, čiže aj vonku! Moc tomu neverím, ale aj tak bafkám opatrne, pretože na každom rohu je policajt. Fakt nikoho nevidím s cigaretou. Potom zisťujem od domáceho, že je to naozaj pravda a pokuta je 200 rupií. Dám si jedno pivo, posedíme, odchod na hotel.

Pri čakaní na večeru nás postihne na izbe výpadok prúdu na 10 minút. Po večeri sa to stane ešte zopár krát, asi je to tu bežné. Večera samoobsluha – švédske stoly, celkom fajn. Pojedol som klasika aj niečo štipľavé.

Po večeri sa stretávame na recepcii v gaučoch. Bar tu nie je a nepredávajú žiadny alkohol. Domáci že vraj nepijú alkohol. To ale nevadí, naši účastníci prinesú slivovicu a citrus fernet. Pôvodne som nechcel piť, ale nakoľko mám silne vyvinutú slabú vôľu, dám si zopár malých panáčikov. Po hodinke sa niektorí zdvíhame a ideme spať.

Ale nakoniec ešte jedna veselá príhoda. Teda, ako pre koho. Rozmýšľal som, či to sem dať, ale nakoniec som si povedal, že hej, vždy sa treba učiť novým kúskom a možno sa niekto poučí:
Keď som bol na izbe sám (Braňovi bežal čas na nákupoch v meste), chystal som sa na WC. Hmmm, nie na malú. Už som skôr zistil, že tu v Indii majú dosť malé kotúčiky s WC papierom. Dokonca majú veľkým písmom na obale napísané, že to má 15m!!, dvojmo 7.5m. Ako keby po poslednom upgrade vo výrobe dokázali namotať namiesto 2.5m – tých 7.5m. Každopádne, kotúčik bol iba jeden a chudák už nebol ani celý. Ako vravím, ani nový nie je veľký. Zistil som to samozrejme až neskoro. Rozmýšľam, čo s tým. Vtedy som si všimol vedľa WC takú tú malú sprchu. Videl som to niekde v zahraničí. U nás to nie je bežné, ale viem, že sa to používa a na čo.
Keďže sa považujem za odvážneho človeka a novátora, chytil som to, namieril a – neviem ako sa mi to podarilo, ale odstrelil som si tým prúdom vody jedinú stropnú lampičku v kúpeľni. Prásk a bola tma.
Pre technicky zdatných kolegov – mužov len poznamenávam, že lampa v kúpeľni má byť vo vyhotovení a krytí IP43 a nie ako tu IP20. Aby sa takéto veci nestávali. Zo zrejmých príčin sa mi zajtra nechce ísť žiarovku reklamovať na recepciu. Čo keď sa ma spýtajú, že čo sa stalo?

Deň 04. Utorok 31.07.2018

Víta nás krásny nový deň. Slnko svieti, ale podľa predpovede má od 11hod pršať. Po raňajkách máme krátku inštruktáž. Náš hlavný domáci boss vysvetľuje čo a ako. Celkom normálne veci. Spozorniem, keď hovorí, že od zajtra začínajú už výšky (tuším pôjdeme Rohtang Pass 3978m) a je potrebné obmedziť fajčenie na 20%. Zabehla mi el. ciga a schovávam sa za Braňa. Pokračuje, že by bolo potrebné obmedziť aj alkohol na polovicu. Teraz sa z hľadiska ozve výrazný šum a frflanie.
Každý vypíšeme nejaké formality, zaplatíme zálohu 150$ a losujeme o motorky (Royal Enfield 500cc). Každý sa rozbehneme von pozrieť si svoju krásku. Idem aj ja. Pekná. Zhruba do pol hodiny sa tam všetci nazbierame a ide sa. Má to byť nejaký krátky výlet sem niekam na kopec. Šéf (volajú ho Ďordi) ide prvý. Ide sa hromadne natankovať do mesta. Držím sa vzadu. Motorky majú natankované minimum, svieti nám všetkým kontrolka. Ideme hneď do bláznivej premávky. Trocha som sa bál ako to je jazdiť vľavo, ale ide to. Idem, frčím a veľmi sa mi to páči. Trocha mám problém hádzať rýchlosti, páka je nejaká vyhnutá moc doprava. Po cca. 4-5km – do cieľa (pumpy) zostáva 200m. Fičím si, vietor vo vlasoch a náhle motorka mi zakašle, potom ešte zo dvakrát a vybavené. No fuel. Prečo zasa ja?
Chápem jedno, že po dlhých rokoch intenzívneho fitnes, cvičenia a práce na postave mám nabratú váhu. Soudruzi zle odhadli množstvo benzínu, nakoľko oni sú všetci ľahší. Za mnou hneď zastavuje niekoľko kamarátov, posielam ich ďalej, nech niekto prinesie benzín.
Vyzliekam sa, lebo je dosť teplo, rozhliadam sa okolo. Nikto si ma nevšíma, vyzerá to tu v pohode. Za 10 minút zastaví ďalšia motorka s mojim spolucestujúcim a našim domácim technikom. Tiež mu došiel benzín. Zastavuje ďalší, vycucnú z motorky benzín, naleje mi a ide sa na pumpu. Natankujem plnú za 1050 rupií, čo je asi 13.30€. Za chvíľu je odchod. Krátka jazda po meste a hneď ideme doľava do kopcov. Po chvíľke stojíme znova – vojaci s rampou. Vstup len na povolenie, nakoľko hore je nejaká vodná elektráreň. Ďordi všetko vybaví a ideme.
Cesta hore (z 1800m až na 2800m) trvá skoro hodinu. Asfalt je len prvých pár metrov. Ostatok je pekelný offroad – blato, šotolina, občas voda, riečka, skaly a hlavne kamene. K tomu ostré serpentíny. Premávka našťastie veľmi malá. Pre mňa je toto niečo nové, nikdy som takéto nejazdil. Ani si to neviem predstaviť s ťažkým choprom. Royal je malý, ľahký a obratný. Celkom sa mi to páči. Royal nadskakuje ako koza, ale dá sa to všetko pekne ustáť. Aj naše jediné žieňa Denisa frčí ako nič. Všetci ju tu strážime ako náš poklad. Vyšli sme všetci hore, kde sme mali mať obed, ktorý však ešte nebol ready. Pokračovali sme preto úplne hore k elektrárni. Tam sme to odstavili a peši 15 minút sme vyšľapali na peknú vyhliadku. Cestou späť obed u domácich (ryža a kura aj s kosťami – tu to bude asi štandard, čakal som to). Všetkým chutilo, no bodaj by nie po takej ceste.
Pokračujeme späť nadol, zastavíme sa ešte v meste na peknej vyhliadke, dáme pivo a ide sa na hotel. Je už 19hod.
Krásna krajina, milí ľudia a hlavne nepršalo. Proste paráda. Tento offroad sa hodil, nikomu sa nič nestalo. Aspoň sme si to vyskúšali. Niečo podobné nás čaká ďalej, ale nie až takéto náročné.
Braňo po príchode na hotel hneď išiel do mesta, aj s Duškom a Denisou. Braňo potrebuje boty, dnes to v teniskách asi nebolo ono. Snáď niečo nájde.
No nič, za chvíľku je večera, jedno – dve pivá a ide sa spať. Zajtra bude náročný deň.

Už je polnoc. Braňo našiel Decathlon a kúpil si super motoboty.
Jedno, či dve pivá po večeri boli. Prišiel k nám na recepciu, kde sa stretávame, Ďordi. Ďordimu som ponúkol pivo, no že si dá za pohár. Jeden, dva, päť. Niekto priniesol slivku, Ďordi okoštoval. Skrivilo mu síce fúze, ale dal neskôr ďalšiu. Duško mu dal potom okoštovať aj citruštek. Mám o Ďordiho mierne obavy, ale – je to správny Tibeťan. Ďordi odišiel domov, za chvíľu sa zberám aj ja. Braňo už asi spí. Zajtra je ťažký deň.

Deň 05. Streda  01.08.2018

18:00. Som polomŕtvy, unavený z cesty. Po celom dni jazdenia sme sa ubytovali v Jispa. Pol dňa čistý offroad, pol dňa asfaltka. Mám spálený nos a trocha uši (to nechápem, keďže sú v helme), jasnačka že krém na opaľovanie mám v batohu, ktorý mi vezie sprievodné vozidlo. Zajtra budem už múdrejší. Ani sa mi nechce písať, chcem spať.
20:30. Ležím už po večeri v posteli a je mi ešte horšie. Pred večerou nás s Braňom navštívila Deniska. Polihujeme (teda len my s Braňom, Deniska sedí v kresle – aby si niekto niečo nemyslel) a bavíme sa o chorobách a nešťastiach, ktoré nás tu kosia. Po tých rečiach mi začína byť nejako divno. Keďže ideme na večeru, tak sa normálne postavím a bum. Nejako zavrávorám a cítim tlak v hlave. Vyzerá to asi na výškovú nemoc, je tu 3275m. Ideme na večeru, naložil som si radšej menej (ale aspoň mi chutilo, takže žalúdok vyzerá byť OK). Nakoľko nie som žiadny slaboch, išiel som sa posťažovať Ďiordimu. Dal mi tabletku. Zajtra že by malo byť lepšie a mám piť veľa vody. Alebo možno mám aj mierny úpal, viacerí sa tu sťažujú na zimnicu.
Stále som na tom ale (zatiaľ) dobre. Dnes ráno sa viacerí sťažovali, že vracali, kakali a dostali všetky možné zverstvá. Min. 5 ľudí – tí si museli cestu vytrpieť.
No, ale poďme k výletu, lebo to stálo naozaj za to. Ráno sa nabalíme, aj nepremoky pre istotu, lebo je zamračené. Asi o 10hod vyrážame cez Manali a smerujeme na Rohtang Pass (mne ukazovalo hore 3968m). Vpredu ide sprievodná motorka, jedna je aj vzadu. Tuším dve autá nám berú batožinu. Hneď za mestom začínajú serpentíny – asfalt, občas voda, kamene, diery. Za pol hodinku stojíme na hraničnej kontrole (asi prechádzame do iného okresu). Bez povolenia sa ďalej nesmie. Vybavíme to a vylezieme s prestávkami až do výšky 3968m. Hore to už nie je sranda – strmé útesy (bez zábradlia, alebo niečoho iného), rozdrbané cesty, občas asfalt. Ale dá sa to, je to zábava. Premávka nie je veľká, čakal som to horšie. Úplne hore sa pofotíme. Prešiel som asi 30m peši od motorky a bol som teda dobre zadýchaný. Začal som cítiť nadmorskú výšku. Cesta nadol na druhej strane bola občas ako tankodrom. Od minulého roka natiahli niektoré úseky novučičkým asfaltom, ale ten zbytok ako vravím tankodrom. Aj sa divím, že tadiaľ prejdú osobné autá.
Keďže ide o strmý svah, stále je niečo zavalené, zosypané a tak. Na niektorých úsekoch pracuje technika. Ale na niektorých úsekoch je normálne rodina s deťmi. Betónujú si svoj úsek a asi tam aj spia. Asi keď si urobia svoj úsek 10m2, možno môžu odísť. Ale nevyzerá to na cestu čo betónujú, možno sú to nejaké odvodňovacie rigoly alebo čo. Zaujímavé.
Zliezli sme do údolia, dali si fantastický tibetský obed (chicken nuddles, pivo a konečne dobrú kávu). Pokračujeme už po celkom pekných cestách v údoliach popri rieke (po stranách vidieť niekoľko ľadovcov) asi 2 hodinky až do Jispa. Nepršalo. Toto dnes mal byť ale najťažší úsek celého výletu.
Zajtra nás síce čaká krátka cesta, ale zasa máme spať v Sarchu a to je niekde okolo 4300m. Snáď sa dovtedy aklimatizujem. Očakáva sa všeobecný problém so spánkom. Teraz ako tu ležím, tak mi je celkom lepšie, asi zabrala tabletka. Rozmýšľam, či ísť na diskotéku. Radšej nie.
Na dnešnom výlete sa nič zvláštne nestalo. Všetci sme to prešli. Tuším bol jeden odpadnutý výfuk a jedno roztrhnuté spojkové lanko. Ale naši mechanici sú šikovní, hneď to opravili.
Škoda, že vrchol Rohtang Pass bol zatiahnutý hmlou. Ale nevadí, ešte snáď niečo uvidíme inde.
Všade sa s nami domáci chcú fotiť. Dokonca na benzínke k nám pribehol televízny štáb (celoindického vysielania!) a robili s niekoľkými rozhovory. Ja som sa radšej schoval, pretože nie som ani foto, ani genetický. Ešte k tej pumpe – vždy sa zaradíme viac motoriek k nejakému stojanu a postupne tankujeme. Tu bol domáci chlapík, ktorý tankoval a hneď kasíroval. Ako som tak zaparkoval, asi tretia motorka od stojanu, vypol som motor a automaticky som siahol pre el. cigu, čo mi visí na krku. Vypustil som nádherný obláčik dymu a zrazu vidím chlapíka s tankovacou pištoľou v ruke a s hrôzou v očiach, ako kričí NO FIRE, NO FIRE! Ešteže tam stál Ďordi a ukľudnil ho, že nejde o žiadny oheň predsa.
Príroda je fantastická. Stretávame už mnoho Tibeťanov, v skalách bolo vidieť aj zopár kláštorov. Darmo, blížime sa k Lehu, predsa len to je budhistická oblasť.
Takže to bude na dnes všetko. Je 21:30, idem spať. Ivančané ešte išli niekam sem 200m na miestny festival, či slávnosť.

Deň 06. Štvrtok  02.08.2018

8:30. Žijem. Je mi už dobre, aj keď stále cítim, že niečo nie je v poriadku. Asi tá výška. Viacerí sa cítime ako po troch borovičkách.
9:30. Už sme po raňajkách, dal som si len dva toasty s maslom a čaj. Mamka – rysujem postavu! Ešte sa motáme na izbe, odchod je o 10:30.

Vyrážame do Sarchu. Hneď začíname stúpať. Cesty klasika- trocha asfaltu, zbytok offroad. Deniske sa pokazí motorka, tak dostane Dušanovu a Dušan servismanovu. Lezieme, lezieme stále vyššie. Nádherné scenérie, okolo sú kopce tipujem tak 5-6 tisíc metrov. Hore na končiaroch je ešte sneh. Natrafíme na 2 brody, zábava. Kamarát predo mnou padne do vody, išiel som za ním, všetko je na videu. Motorka sa zdvihla a išlo sa ďalej. Za týmto brodom ale všetci zastavujeme. Čakáme Denisku s Dušanom. Klasika – s pripravenou videotechnikou – kamery, osvetlenie, scenárista a režisér. Konečne prišli, Dušan prejde a Denisa na parádu tiež. Vyslúži si patričný potlesk.

17:00. Sedím polomŕtvy v tibetskej dedinke, vo výške asi 4700m. Chcem vyvolávať budhu, ale neviem ako. Tak aspoň meditujem. Tuším som videl aj dalajlámu (inak on utiekol z Tibetu sem niekam do Indie). Už sme tu okrem jedného všetci. Všetci máme kyslíkový deficit. Človek urobí pár krokov a koniec, lapá dych.
Asi pred dvoma hodinami sme narazili – ani neviem ako to popísať – rozvodnenú rieku, ktorá si to vzala krížom cez cestu. Toto sa že vraj stáva 4x do roka, aj naši sprievodcovia sú zaskočení. V strede rieky sú ostrovčeky kameňov. Nevyzerá to na pohľad nejako úplne tragicky, stačí prejsť cez 3-4 silné prúdy rieky. V strede je zaseknutý kamión a druhý sa ho snaží potiahnuť. Čakáme, kým sa mu to za 10 minút podarí. Čakáme aj preto, lebo kamión ide tou najlepšou cestou, ostatok vyzerá nepriechodne. Predo mnou idú asi traja naši, idem ja. Úspech je, že nedrbnem do vody a dám to. Ak treba, odrážam sa nohami. Na celom priestore čaká veľa kamiónov, osobných áut, motoriek. Aj traja poliaci na motorkách. Kopa ľudí je po kolenách vo vode. Cestou som ešte pomohol Duškovi, ktorý sa zasekol v polmetrovej vode. Celé to nakoniec prejdem, odstavím motorku a skoro fakt odpadnem vyčerpaním. Stále pijem vodu, to je základ. Braňo tam už je, Dušan a Denisa prídu a potom dlho nič. Potom prišiel Peťo a vraví, že v priebehu 10 minút celá rieka hrozne stúpla. Ostrovčeky úplne zmizli. Braňo a Dušan išli späť pomáhať, ja som fakt už nemohúci a dochádza mi voda. Aspoň strážim s Deniskou motorky a veci. Takto čakáme aj hodinu. Niektorým sa podarilo s pomocou prejsť a  hneď odpadli vyčerpaním na skaly. Nakoniec naši sprievodcovia dali všetkému stopku. Bude sa musieť počkať, kým opadne voda. Odídeme teda asi 2km do bufetu, kde sa najeme a nakúpime, hlavne vodu. Je teda päť hodín a čakáme a ja meditujem, ako je to fajn bez kyslíka.

Konečne sa všetkým podarilo prejsť. Štartujeme a ideme cca 20-25km na ubytovanie do Sarchu. Cesta trvá hodinu. Zastavujeme v stanovom meste v údolí. 4400m. Máme po dvojiciach veľké stany, s manželskou posteľou a WC so sprchou. Všetko núdzové podmienky, ale účel splní.

20:45. Ležíme už v posteli. Braňo dostal nejakú zimnicu, doniesol som mu aspoň horúcu polievku, ktorú zjedol. Dostal od Dušana Paralen a išiel spať. Idem spať aj ja, zajtra máme pred sebou najdlhšiu trasu (250km).
Už druhý deň sme bez akéhokoľvek signálu. Pustili na chvíľu generátor, takže máme aspoň chvíľu svetlo.

Deň 07. Piatok  03.08.2018

06:30. Všetci sme prežili desivú noc. Niektorým bola zima, niektorí skoro nespali, niektorí sa asi 40 krát v noci zobudili (môj prípad). Pijem stále vodu v noci, možno spolu liter a musel som asi päťkrát na WC. Tak tomu sa hovorí nádrž! Hneď, keď sa vrátim, musím ísť urológovi na kontrolu. Už sa teším na tú modrú rukavicu, čo si ten bulharský urológ natiahne a povie mi – no tuto sa mi oprite.

Na raňajky som si dal radšej len čaj. Väčšina z nás má pocit ako po opici.
Vyrážame pred ôsmou, pretože nás čaká najdlhší deň – 250km. Ale ono to nie je cesta z Bratislavy do Ružomberka. Celkom prejdeme tri priesmyky a celý čas sme vo výškach nad 4500m. Takže žiadny oddych od výšok. Asfalt a tankodrom je tak v pomere 50:50.
Nádherné scenérie, cesty. Stretávame cestou samé cisterny s benzínom, či naftou? Nakoľko toto je už Ladakh, je tu množstvo vojakov a základní. Treba im navoziť zásoby na zimu, pretože všetky cesty sú možno až 8 mesiacov neprejazdné. Cestou nestretávame žiadne obydlie. Nikto tu nebýva. Nachádzame len niekoľko bufetov, kde poväčšine zastavíme a najeme sa, alebo sa občerstvíme.
Celá trasa je viac náročná. Už po dvoch priesmykoch a 70km som myslel, že to zabalím. Kamarát Vlado, ktorému bolo od rána zle, sa radšej zviezol hneď od rána v aute. Keďže sme prišli o Denisinu motorku (asi ju nevedeli opraviť v kopci), tak mal kto ísť. Po tých dvoch priesmykoch sme vyšli hore na náhornú plošinu cca. 5000m, ktorá bola rovná skoro ako doska. Po povinných reklamných aktivitách sme vyrazili po plošine. Po nej sme išli dobrých 60km. Pekný asfalt, len občas znenazdania bol hrb, aj každých 500m. Bolo treba dávať bacha, pretože pri väčšej rýchlosti to bolo nebezpečné. Normálne som sa bál aj potiahnuť z cigy za jazdy. Mám deficit nikotínu aj kyslíka, dva dni bez mäsa. Úplný prúser. Začíname stúpať na druhý najvyšší priesmyk nášho výletu – Tanglang-La – 5362m. Krásne stúpanie, často zastavujeme a fotíme. Cesta pekná, asfalt, občas šotolina, či malá riečka. Hore samozrejme postojíme, ja sa klasicky bojím spraviť viac ako 10 krokov, aby som sa nevyčerpal. Na vrchole sa cítim ako v domove dôchodcov – všetci sa pohybujú nejako trhane a pomaly. Kľudne by tu mohli točiť horor – zombie by tu našli.
Z vrchola schádzame peknými serpentínami dole a zastavujeme na krátke občerstvenie. Do cieľa zostáva asi 70km, už sa mi fakt nechce. Ale musím. Nechcem byť trápny. Všímam si na pravej ruke dva pľuzgiere. Som jasnačka Ivanský bajker (pozdravujem Larsona!) a nejdem s tým do nemocnice. Ďalej cestou sa vyskytne prachový úsek a magor oproti na džípe tuším ešte pridal, ako išiel vedľa mňa. Asi pol minúty nič nevidím. Idem ďalej a ďalší cvok na aute. Radšej zastavujem a oprášim sa. Chvalabohu prachový úsek za chvíľu skončí.
Pomaly stále klesáme vedľa rieky, myslím, že to je Indus. Zatiaľ je to malá riečka, neskôr do nej pribudnú nejaké spálené mŕtvoly. Až sa ten všetok sajrajt vleje do mora. Prejdeme colnou kontrolou a blížime sa k Lehu. Cesta v pohode, pribúda traffic, ideme širokým údolím. Cestou míňame dlhú dedinu, vlastne veľký vojenský tábor. Samé stanovištia na ceste, našťastie sú plynulo prejazdné.
Vojdeme do Lehu, vyzerá to tu úplne inak ako v Dillí. Prejdeme šialenou premávkou, na niekoľkých kruháčoch fakt neviem, kam sa mám pozerať a komu dať prednosť. Radšej púšťam tri tibetské dôchodkyne, dvoch psov a jednu kravu. Tá má proste prednosť a divím sa – nikto na ňu ani netrúbi. Po minúte úplného ticha (ide krava) pokračujem ďalej. Ideme do kopca až k hotelu. Vyzerá to celkom luxusne. Konečne sme sa po dvoch dňoch mohli osprchovať. Dávame večeru a už som aj chcel ísť spať, ale nejakým zázrakom sa na terase objavujú fľašky – slivovica, nejaká ďalšia špecialitka zo Slovenska bez mena, Jáger a pod.
Okolo 23hod si ideme ľahnúť, Braňo bol nejaký slabučký a už drichme.

Deň 08. Sobota 04.08.2018

Oddychový deň v Lehu. Vstaneme o ôsmej (Ivanské jadro), dáme si raňajky na terase. Úplná paráda. Slniečko svieti a je teplučko. Vlastne, keď nad tým rozmýšľam, tak aj v tých väčších výškach, kde sme boli, bolo fakt príjemne teplo, určite nad 20 stupňov, ak svietilo slnko.
Všetci tu pobehujú, opaľujú sa – ja ako jadranský typ to už nepotrebujem. Mám spálený frňák. Držím sa inkognito v tieni.
Dali sme si v hoteli oprať veci, super – nemusím prať ručne. Stálo ma to 360 rupií, čo je asi 5€.
Prišiel kamarát Peťo, že či si dáme popradskú kávu – turka. Hahaha, mysleli sme, že si robí srandu, ale on fakt má 250g balenie so sebou. Odteraz je Peťo náš najlepší kamarát a podľa mňa by sme ho mali uctievať ako malého Budhu. Možno bude mať večer omšu. Taký jednoduchý nápad a ako sa všetkým páčil.
Až o 13 hodine vyrážame šiesti do centra. Ideme peši dolu kopcom. Je tu veľmi pekne, síce v tých bočných uličkách naberám trocha strachu, ale zbytočné obavy. Domáci sú milí, častokrát sa ma len tak opýtajú, že ako sa mám.
Potrebujem rýchlo zameniť peniaze, čo sa mi v nejakom krámiku podarí. Ideme do miestneho Polusu do reštiky, pretože sme hladní. Braňo – odvážny to človek (stále nemá batožinu) – chce vždy vyskúšať niečo nové – objedná si hranolky a dva hot-dogy. Hranolky zje, ale tie hot-dogy nie. Vyzerajú veľmi podozrivo. Párok nikde a samé omáčky vnútri. Kolega Andrej, ktorý s nami tiež sedí a čaká hladný, okoštuje predmetný hot-dog, ozelenie a ide si sadnúť k svojmu stolu. Myslím, že zrušil svoju objednávku a už nejedol.
Po obede si dáme konečne dobrú kávu z normálneho pákového kávovaru, pobeháme obchody, nakúpime darčeky a ideme na hotel.

19:30. Čakáme na večeru. Náš nový budha Peťo má omšu – nalieva na terase nejaké pálené. Super. Aspoň bude chutiť večera. Teraz som sa dozvedel, že pijeme Romanovu “dulovicu”. Dokonca Roman ju má od kamaráta, takže nevie deklarovať pôvod a na kolok môžeme zabudnúť. Pochybujem, že to má iba 52 percent, páli to ako ďas. Po dvoch duloviciach a jednom pive som už tak trocha namaderu (pozdravujem Jana Krausa a jeho ochutnávku chilli jídla). Asi som už po večeri. Ale predsa len si dám čaj.
Odoberám sa na izbu. Zajtra ideme k nejakému jazeru, čo je aj hranica s Čínou. Máme tam prespať buď v stanoch alebo nejakých barakoch. V jazere sa plánujem okúpať, ale tuším problém a to ten, že voda bude mať asi 8 stupňov.
Toto je 20cm: …………………………………. páni vedia.

23:30. Prisadol si Ďordi, dostal pálenku. Vraví, že toľko druhov alkoholu ešte nekoštoval. Ani sa mu nedivím, som na tom rovnako. Fajn sa s ním kecá, riadi tu svojich mechanikov a má všetko pod palcom. Neviem, či som to spomínal, ale jeho prababka, či pradedo utiekli pred sto rokmi z Tibetu sem. Pokecali sme o Tibete, moslimoch, hinduistoch, celkovej situácii a tak. Asi sa stanem budhistom, ako prvé si musím kúpiť čiapku. Pýtal som sa ho, či bol niekedy v Európe. Že asi hej, na strednom východe, v Ománe. Vravím mu, že u nás to je podobné – nepijeme, nejeme svine, nebijeme ženy, tie môžu dokonca šoférovať a chodiť do Auparku samé a modlíme sa 5x denne k svätej borovičke. Pozvali sme ho teda na Slovensko, celkom sa mu to pozdávalo, fakt možno príde. Poprosím Vás teda, aby sme boli pripravení a krásni keď príde. Nechajme aj trocha dreva v horách (aj ja som les), nech sa cíti v pohode ako doma. Výšku, na akú je zvyknutý, asi nenahradíme, ale veď zoberme ho na Pezinskú Babu a uvidíme.

Deň 09. Nedeľa 05.08.2018

7:30. Vstávame, začíname sa baliť na dvojdňový výlet. Mám chaos, pretože si musím zbaliť:
1. malý ruksak, čo nosím na motorke vždy so sebou na chrbte – doklady, peňaženku, liquidy, batérie, trocha liekov, krém na opaľovanie;
2. nepremokavý pyteľ, čo mám pripevnený vzadu na motorke – tu mám nepremoky, mikinu, keby bola zima, dve fľaše s vodou;
3. malá batožina s vecami na 2 dni – ideme cez noc do toho kempu a zajtra späť – mám to u Braňa v taške, povezie nám to auto;
4. no a zostatok. To nechávam na hoteli, zajtra sa sem vrátime.

Odchádzame niekedy okolo desiatej. Ideme späť cez Leh cca. 25km smer juh a potom odbočujeme na východ. Hneď tam je kontrola a odovzdávame pasy. Ideme chvíľu po rovine, všade samý prach a nákladné vojenské vozidlá. Jasnačka, že mám vždy na krku takú ponožku, ktorú si viem natiahnuť až na nos. Napadne ma to, až keď som celý zadrbaný od prachu.
Kopce sú naokolo úplne holé, všetko pieskovej farby (žeby pieskovec? – nie som geológ). Cítim sa ako v púšti. Stúpame hore až do výšky cca. 5360m. Dole v údoliach vidíme krásne zelené oázy. Cesty nič moc, žiadny súvislý pekný úsek. Výhľady sú zasa naozaj pekné. Hore klasika – nejaká tá fotka, dal som si domácu polievku. Pohyby trhané, pomalé, kyslík chýba. Cesta nadol bola krajšia, niekde bol natiahnutý novučičký asfalt. Zídeme dole, vidíme obrovskú vojenskú základňu. Darmo, Čína je blízko.

17:00. Zastavujeme a čakáme na vozidlo, čo ide za nami. Sú tam totiž naše pasy a pred nami má byť ďalšia kontrola. Ale ktohovie kedy prídu, musia opraviť jeden defekt a poruchu ďalšej motorky. Som celý vytrasený, už mám toho plné zuby. To asi všetci.

17:40. Hurá, prišiel Peťo, ktorý išiel celý zjazd sám. Odpadol mu výfuk a čakal 20 minút, kým vychladne. Naložil ho a prišiel sám. Vzápätí prichádza Roman s opraveným defektom. A nakoniec obe naše autá.

18:30. Odchádzame. Malo by to byť 36km, ale teda nebolo. Celá cesta bola krásnym údolím, viac menej po novej asfaltke. Klasika – občas šotolina.
Konečne vidím jazero. Už skapínam, máme za sebou 150km. Keď prídeme k jazeru, padla tma. A my ideme ďalších 15km. Ideme aj cez obrovský svah, na konci ktorého sa týčia zasnežené končiare. Keďže je celý deň teplo, tak roztopený sneh možno práve teraz dorazil sem na cestu v dobrých 40 riečkach. Nadávam ako pohan – nič nevidím (mám na čáva tmavé okuliare, pretože mám otvorenú helmu a nemám svetlý štít a kamene lietajú), samé šutre, voda, jamy a – už som aj mokrý, aj keď poctivo dvíham nohy. Vedľa niekedy nebezpečné zrázy. V diaľke vidím veľa svetiel – aj tak bolo – náš kemp. Cesty v kempe sú zasa samé veľké balvany. Ani peši by som tadiaľ nešiel.
Parkujeme pred stanmi. Rýchlo vyberám batožinu z doprovodného auta, utekám do nášho stanu (myslel som si, že je náš), ozve sa výkrik nemeckej dôchodkyne (pamätám si na konci nemeckého závalu slov scheise), vybehnem – a o 5 stanov ďalej je ten náš. Zhadzujem mokré veci a asi ako jediný sa osprchujem. Pozerám – sprchová hadica je, ale je deravá a hore do sprchovej hlavice sa nedostane žiadna voda. Teplá voda nikde, tak som musel použiť tú ich klasiku – kýbeľ a naberačku. Studená voda ako čert. Kempom sa rozliehajú výkriky. Po sprche rýchlo vbehnem do postele a pol hodinu sa zohrievam.
Ideme na večeru, jediné čo mi chutilo boli akési korenené zemiaky na štýl hranoliek. Dal som si to s ryžou. Všetci tu snívajú o šnicli. Aj ja. S majonézovým šalátom.
Na to, že tu je skoro 4300m, ani to necítim až tak tragicky, ako predtým v Sarchu. Normálne začínam byť správny Tibeťan.
Po večeri nemám chuť na žiadnu konverzáciu s nikým, je okolo 21:30 a idem spať. Zajtra nás čaká cesta späť.

Deň 10. Pondelok 06.08.2018

Vstávame o 7:30. Na raňajky sa mi nechce ísť, stále to isté. Idem aspoň na čaj, ale objavil som tučnú a väčšiu palacinku, ako sú u nás. Dal som si na ňu čokoládovú polevu (skôr indickú kópiu), ale aj tak som ju celú nezjedol.
Pofotil som vonku nejaké zábery, pretože včera sme prišli po tme. Je tu pekne, tie hory naokolo – úplná paráda.
Vyrážame niečo po deviatej. Ideme tú istú cestu naspäť. Vychutnávam si krajinu, ktorú sme včera videli po tme (čiže nevideli). Vody je takto doobeda po ceste menej. Stretávame veľa stád zvierat – veľa koňov, kozy, dokonca sysliu rodinku (teda ak to bol syseľ).
Ideme nahor, zlezieme dole, dáme obed (ja len energetickú tyčinku), v Lehu natankujeme a okolo 17:30 prídeme na hotel. Rýchlo sprcha, pivo a oddych. Väčšina išla potom do mesta, ja som radšej oddychoval. Tí, čo boli v meste, objavili nejakú slušnú reštiku a keď sa vrátili, vychvaľovali sa. Išiel som na večeru, dal som si polievku. Na ostatné som nemal chuť. Sedeli tam štyria smutní kamaráti a pýtajú sa ma, že ako sa povedia hranolky po anglicky. Tak som im to preložil a hneď sme si objednali 5 porcií.
Trvalo to – no nekecám, asi 45 minút. Pritom boli v kuchyni piati ľudia. Čakáme, čakáme, už to bude, ešte 5 minút. Nakoniec sme sa dočkali, boli polosurové – ale zožrali sme ich hneď, naúčtovali nám 528 rupií, čo je asi 7 eur. Ale stálo to za to.

Šúpe sa mi nos. Poctivo ho natieram tridsiatkou krémom a večer nivea krémikom. Toľko krému som neminul za celý život. Už mi dokonca dochádza a mám info, že nivea tu dokonca neexistuje. Spomínam si na príhodu spred 2 rokov na Filipínach – ja ako typický jadranský typ krémy nepotrebujem – som opálený raz dva, hneď do červena. Keďže ma tam po prvom dni pri mori večer hneď všetko pálilo, zháňal som na druhý mliečko po opaľovaní. Po pol hodinovej komunikácii s našou obdobou magistra v akejsi pochybnej lekárni, som kúpil nejaké mliečko. Po osprchovaní sa tým celý natieram a to viac dní po sebe. Zdalo sa mi to nejaké divné a až doma sa ma žena pýta, že aký pekný duschgel s pílingom som si kúpil v zahraničí. Toto je daň za to krpaté písmo na obale a že v tom plávali malé guličky ma vtedy nenapadlo.
Okolo 22 hodiny všetci prichádzajú taxíkmi. Tu nepoznajú tuk-tuki, taxíky sú také malé dodávky asi pre šiestich.
Dáme ešte nejaké drinky, pokecáme a ideme väčšina spať.
Zajtra ideme znova na dvojdňový výlet, ideme cez najvyšší prechod pre autá na svete – niečo cez 5600m. No som zvedavý. A ešte som Deniske sľúbil, že jej k narodkám (tuším má 28) kúpim jazdu na ťave. Ak budú mať ešte jednu, skúsim to aj ja.

Deň 11 Utorok 07.08.2018

Odchod je plánovaný na 9:00. Väčšina sme načas na parkovisku nastúpení, naobliekaní, čakáme a potíme sa dobrých 15 minút, pretože niekoľkým presný čas nič nehovorí.
Odchádzame na dvojdňový výlet do Nubra Valley a späť. Prejdeme, aspoň to tvrdia, cez najvyššie položený zjazdný priesmyk na svete – Khardong-La, vo výške 5484m. Že vraj v Číne v Tibete sú ešte dva o pár metrov vyššie prechody, ale možno nie pre autá.
Hneď za hotelom ideme do kopcov a hneď pasová kontrola. Tá bude po ceste nahor ešte jedna. Je zamračené. Nádherné stúpania, serpentíny, do trištvrte kopca pekný asfalt, no jednoducho úžasné. Je fantastické sledovať pred sebou kopec vzdialený aj 5km, ako sa tam plazia autá a stúpajú. Pri pohľade späť nadol vidieť zelené oázy, ktoré možno patria ešte k Lehu. Cestou nahor klasika zastavujeme, fotíme a ja točím aj videá kamerou na helme. Na videá sa už teším, škoda, že ich neviem odoslať teraz, nakoľko je tu pomalý net. Ja vlastne zastavujem častejšie aj z iného dôvodu – pri dlhšom držaní plynu mi sakramentsky tŕpne pravá ruka. Samozrejme, že chalani si robia zo mňa prdel, že si ho často… domyslite si. Na plyne vydržím max. 10-15 minút a potom si ruku už necítim. No – trápim sa. Dokonca sa budím v noci na to, že mám ruku presilenú. Cestami nadol je to lepšie, nakoľko keď mám v klesaní zaradenú správnu rýchlosť, tak môj Enfildík pekne brzdí motorom a môžem uvoľniť ruku z plynu. Zasa je to ale nebezpečné, pretože práve vtedy na cestu Indovia nadrbú všelijaké hrbole a kamene a pri nabehnutí na to, mi to môže vyraziť riaditká z ruky. Preto aj počas jazdy opatrne poťahujem z cigy. Fajčím omnoho menej.
Vylezieme nahor, tam samozrejme milión ľudí – veď atrakcia. Vybehneme ešte po pár schodoch k nejakej budhistickej veci a tam si porobíme spoločné fotky. Keď píšem že vybehneme, tak si predstavte klub 90-ročných dôchodcov ako po chodbe uteká na večeru (po rovine). Ale zasa taký Dušan je čávo a keď mu sľúbim, že ho natočím na video, tak to normálne pekne vybehne. Šikovný.
Odchádzame na druhú stranu nadol. Začína popŕchať a začína to byť stále horšie a horšie. Za asi 5 minút zastavujeme pri nejakej zápche a pýtam sa kolegu, či nedáme nepremoky. On že nie a že neprší až tak moc. No ja by som už obliekal. Za ďalšiu chvíľu ako jeden z prvých stojím a cpem sa do nepremokov. V normálnych nadmorských výškach je to pre mňa tiež problém – ruvať sa do nohavíc a tancovať na jednej nohe, no tu pri výške 5000m je to teda sranda. Hneď funím a patrične hreším. S nepremokavou bundou cez ruksak poprosím vedľa parkujúcu dvojicu Indov, aby mi pomohli. Zlatý, nemal problém. Poďakujem a idem dole. Cestou stretám kamošov, čo sa obliekajú. Zídeme dole k nejakej vojenskej základni, kde je ešte jedna kontrola, je tam aj bufet. Stojíme, prší už fakt dosť. Všetci mokrí, ja celkom ok, okrem rukavíc – dobre mi premrzli ruky. Stojíme asi hodinu, všetci sa sušia, dávame teplé čaje a polievky.
Pokračujeme ďalej – tak takéto scenérie som ešte nevidel. V hĺbke kilometer nižšie vidím zeleň a rovnú planinu, považujem to za naplaveninu, či piesok. Keď zídeme až dole, tečie tam rozbúrená rieka. Cesta je popri rieke a jeden kamión, asi v snahe sa vyhnúť protiidúcemu autu, vyšiel mimo cesty a zapadol kolesom až po nápravu. Veľa nechýbalo a skončil by v rieke. Teraz tam chudák lopatuje. Väčšina ciest tu v horách je úzka, max. pre jedno auto a prípadne motorku. Pri obchádzaní je treba vyjsť na krajnicu.
Ideme ďalej, prší už menej, škoda, že nie je slnko. Zídeme dole až do Nubra Valley – čo je púšť. Dosť fúka a tak sa práši, až miestami nič nevidím. Tu pokračujeme ešte asi 20km až do hotela.
Klasika – všetci hneď na wifine a potom nikomu nič nejde. Osprchujem sa vo vlažnej vode, dám si teplý čaj a ľahám do postele sa trocha zohriať. Píšem aspoň tento status.
Zajtra, keď pôjdeme späť, tak dúfam, že bude svietiť slnko.
Zatiaľ všetko, za chvíľu je večera. Snívam o šnicli viac a viac. Alebo keď vidím kravy pri ceste, aj dobrý steak by bodol. Aj ten včerajší syseľ znie lákavo.
21:30. Už sme po večeri – už viem čo mi vadí – je to nejaké korenie, čo všade dávajú. Jeden krát sa to dá zjesť, ale 10 dní? Možno existuje indické korenie, musím si to doma kúpiť a ovoňať. Ak to bude ono, hneď to rituálne spláchnem na WC.
Celý hotel beží na dieselgenerátor, v tejto dedinke majú problém s elektrikou. Diesel stále vypadáva. Stále prší a Ďordi má obavu o zajtrajší deň. Vraj ak tu prší, hore na Khardung-La (ideme to isté naspäť) sneží. Ani si to neviem predstaviť. Už dnes to bolo ťažké.

Deň 12. Streda 08.08.2018

Dnes je veľký deň! Deniska má bírzdey.
Ráno vstávame a neprší. Oblaky ale sú.
Dáme raňajky (ja dva maslové toasty so skvelým doplnkom), zaplatíme si s Braňom včerajšie dve pivá a odchádzame.
Ideme na púšť na miestne Safari vzdialené asi 10km. Zaplatíme 20 rupií a zaparkujeme. Vlastne tu nič nie je, okrem riečky a tiav. Vykročíme k ťavám. Parkujú asi 500m obďaleč. Blížime sa k nim a už 200m od nich ich aj cítime. Prídeme tam, je ich tam možno 50. Deniska, nakoľko som jej sľúbil jazdu na ťave k narodkám, si ich obzerá. Nevyzerajú lákavo a smrdia. Všetci sa s jednou ťavou aj fotíme. Najprv z metrovej vzdialenosti, potom sa naberá odvaha a potom už vedľa nej. Idem aj ja, ale mám obavu, že ma tá potvora buď kusne, hryzne, kopne alebo opľuje. Nakoniec mám foto aj ja bez úhony. Zisťujeme, že na jazdu na ťave sa stojí fronta a druhá vec je, že sa blížia mraky, tak Deniska sa rozhodla, že oželie jazdu a ideme ďalej. Obdivujem ešte miestnu staršiu Indiánku, ktorá si vyzula sandále a behá bosá po piesku s hovnami. No pekne.
Vrátime sa späť do našej dedinky a ideme si obzrieť obrovskú sochu Budhy, ktorá sa vypína nad údolím. Veľmi zaujímavé a pekné. Odtiaľ už vyrážame domov do Lehu. Stále mrholí a dážď nás dobieha.
Pod Khardung-La postojíme na čaj a polievku. Doteraz stále chvíľu prší, chvíľu neprší, stále sa to mení. Idem od začiatku jazdy radšej v nepremokoch. Začíname stúpať hore a spustí sa riadny lejak. Neviem, prečo som si nedal mikinu, ktorú mám so sebou na motorke. Je mi riadna zima. Vystihnem dažďovú prestávku a obliekam sa. Už je dobre. Stúpam nahor, končí asfalt a začína tankodrom. Stále prší, všetko to tečie aj po ceste. Musím prejsť cez desiatky kaluží, riečok, blata. Tesne pod vrcholom je sneh – našťastie nie na ceste, ale vedľa na svahoch. Prídem hore, krátko zastavujem a dávam si rukavice na 5 minút na motor aby sa zohriali. Musí byť niečo nad nulou.
Pokračujem potom dole, prestáva pršať, dokonca vykukuje slniečko.

Tipujem, že sa nachádzam asi v strede našej skupiny. Náhle zastavujem, predo mnou stojí na motorke náš sprievodca. Pozerám a v strede cesty je obrovský balvan, veľký ako kontajner na smeti. Uvoľnil sa zo svahu. Pozerám bližšie a zemina zo svahu pomaličky tečie na cestu a padajú malé kamienky. Ďalší veľký balvan, čo by ma zabil, našťastie nevidno. Za chvíľu je zasypaná tretina cesty. Pýtam sa sprievodcu, že či radšej nejdeme, kým to nie je celé zasypané. Vraví že nie, ale za 10 sekúnd mu to asi príde výhodnejšie byť na druhej strane, tak vyrazíme. Prejdeme, zastavujem a pozerám sa. Za chvíľu je cesta zasypaná už do polovice. Prídu nejaké autá, ešte sa im podarí prejsť. Prejdem 50m a zastavujem na serpentíne nižšie pod týmto miestom. Vidím ako príde kamarát Maroš, chce prejsť, ale zostane stáť zaseknutý v polovici zásypu v blate. Sprievodca ho vytlačí a je na druhej strane. Radšej odchádzam, celý svah mi zrazu príde nebezpečný. Myslím si, že už nikto neprejde, ak sa to bude liať týmto tempom.
Zastavujem na colnici, sme tu asi deviati. Referujem, čo sa stalo a rozmýšľame, čo ďalej. Od sprievodcu viem aspoň meno nového hotela, kde máme spať, nakoľko už nebudeme v tom pôvodnom. Že hotel Hilton. No paráda. To bude luxus. Začínajú sa vracať motorky, ktoré išli smerom hore. Nechce sa nám tu čakať niekoľko hodín, kým to tam hore uvoľnia. Po asi 15 minútach zrazu príde celá naša zostávajúca skupina. Neuveriteľné. Akosi sa im podarilo prejsť, zosuv sa musel zastaviť. Ideme domov, už je slnko, teplučko a pekný asfalt. Vychutnávam si cestu a vlastne posledné kilometre na motorke. Prídeme do Lehu a ubytujeme sa v hoteli Hill Town. Je asi 16:30. Odparkujeme motorky a s mojou sa rozlúčim.
My Ivančané sme po krátkej prestávke boli v dobrej reštike na večeri. Chystáme sa večer späť, pretože o deviatej večer bude veľká big párty. Sme v jedálni, zrazíme stoly dohromady a oslavuje sa. Lúčime sa s našimi sprievodcami – Ďordi ako boss má predslov. Do klobúka (improvizujeme s papierovou krabicou) sa vyzbierame na tringelt pre Ďordiho ľudí – sprievodcov a mechanikov. Sú štyria. Neskôr večer nás opúšťajú a idú cez noc do Manali, kde majú privítať ďalšiu moto skupinu.
Oslava je parádna. Neviem odkiaľ, ale na stoloch je kopa pálenky. Moc jej ani doma neholdujem (ja radšej pivečko), ale nakoľko som rád, že som všetko prežil bez úhony a že je konečne od zajtra oddych a voľno, držím krok a tempo s kamarátmi vedľa mňa. Slivka, marhuľka, pivo a neviem čo ešte.
Pije sa, spieva sa a až keď zostalo asi 10 ľudí, zdvíham sa, lúčim a idem spať. Asi bolo niečo po polnoci.

Deň 13. Štvrtok 09.08.2018

Voľný deň v Lehu.
17:00. Som sám v meste. Naša partia išla pozrieť na dva kláštory tu v okolí. Mne sa moc nechce po včerajšku, budú tam určite samé schody a bolí ma trocha koleno.
Prechádzam sa po meste po uličkách a na trhu v krámikoch nakupujem darčeky. Ako správny Tibeťan pri každej cene handlujem. Aspoň 20% dám vždy dole. Viac moc nechcú ísť. Je to tu trocha iné ako na Filipínach, tam sa dalo v pohode vykšeftovať aj 50%. Užívam si chvíle samoty. Vždy, keď s niekým som, jeden chce ísť doľava, druhý doprava a ja rovno. Málokedy som takto sám, tak sa teším.
Leh je celkom pekné mestečko. Je tu fakt veľa turistov. Veľmi by ma zaujímalo, ako to tu vyzerá v zime. Podľa mňa tu zostávajú len domáci. Všetky okná na domoch majú len jedno sklo, domy žiadnu tepelnú izoláciu. Myslím si, že z Manali (a teda aj Dillí) sem vedie len jedna cesta. Vlastne po ceste z Manali, cez Jispa a cez Sarchu sme prešli. Toto musí byť v zime neprejazdné, nakoľko sú tam priesmyky cez 5000m. Sú odtiaľto cesty – na západ do Pakistanu (tam sme nešli, tam Pakistanci unášajú pekných turistov ako som ja), hore na sever do Číny – Tibetu cez Nubra Valley (kde sme boli včera a predvčerom), na východ k Pangong Lake, kde sme boli v nedeľu a v pondelok – možno sa dá odtiaľ dostať aj do Číny, neviem, jazero tvorí hranicu s Čínou. Musím sa ešte pozrieť na mapu, či neklamem.
V Lehu je však letisko, z ktorého zajtra letíme do Dillí. Možno Leh takto v zime aj zásobujú.

18:30 prichádzajú do reštiky Ivančania a Miro (náš jeden z dvoch vedúcich zájazdu). Keďže stále nejde elektrika, Braňovi nevedia urobiť pizzu, na ktorú mal chuť. Takže si všetci objednajú čosi, čo sa dá urobiť na plyne. Keď už jedia, zapnú elektriku a dám si konečne kávu. Ideme na hotel, večeru samozrejme ignorujeme. Večer sa balíme, sú tu mierne stresy, lebo obmedzenia batožiny sú na tento let iba 15kg hlavná batožina plus 10kg príručná. Všetci sme mali hlavnú batožinu nabalenú na 23+7kg pre lety sem.
Zajtra sa hlásim z Dillí. Budeme spať v nejakom inom hoteli 2 noci, ale mám dojem, že na tej istej adrese, v rovnakej ulici. Už sa teším. Dúfam, že mŕtveho psa pri strome už odstránili, ba možno zjedli.
Braňa by mala na letisku čakať jeho batožina. Nejako to telefonicky zistili. No nevieme, či sa tomu dá veriť.

Deň 14. Piatok 10.08.2018

Ráno o 7:45 sadáme do taxíkov a ideme na letisko. Po viacnásobných kontrolách nakoniec o 10:25 odlietame Airbusom A320 NEO smer Dillí. Dosadáme niečo predpoludním.
Nájdeme si každý batožinu (nič nechýba) a ideme von k autobusu. Vyjdeme von (každý dostane obligátnu tepelnovlhkú facku miestneho horúceho a vlhkého počasia) a ideme k parkovisku. Čakáme ešte vonku asi 20 minút na Braňa, ktorý išiel s Mirom pozrieť, či tu čaká Braňov batoh. Neuveriteľné – ale Braňo prichádza s batohom! Bol tu a zrejme sa mu nič nestalo.
Sadáme do nášho známeho autobusu, klíma na 100% a ideme na hotel. Ubytujeme sa asi v tej istej štvrti, v inom hoteli (porovnateľnej kvality ako predtým). Izba celkom fajn, až na tú kúpeľňu (je potrebné zľaviť z nárokov na hygienu – ale takto to bolo počas celého výletu).
Naša partia sa dohodneme, že cca. za hodinku vyrážame dať si konečne normálne európske jedlo. Berieme tuk-tuk a ideme do McDonaldu. Vyzerá to podobne ako u nás (možno všeobecne čistotou tak o tri levely nižšie). Z mäsa majú len kuracie, tak si vyberám Maharadža chicken burger menu. Ešte sa mi teda nestalo, aby som takto schuti zjedol McDonald. Konečne necítim to ich korenie.

Rozhodneme sa, že ideme pozrieť vychýrené trhovisko (ulicu) Nai Sarak (názvom nie som si istý). Na konci tejto ulice majú byť tri známe pamiatky (mešita Jama Masjid), pevnosť Red Fort a ešte niečo. Berieme elektrický! tuk-tuk za 500 rupií a cestujeme snáď 20 minút. Myslel som si, že som videl v Díllí snáď všetko, ale tu cestou, cez aké ulice a štvrte sme šli, tak to bol aj pre mňa šok. Tuším ma raz aj naplo z toho smradu. Kravy pasúce sa na smetisku (zrejme je tam lepšia potrava ako tráva), pohodení ľudia kade-tade, kopec predávajúcich ľudí na každom možnom a nemožnom mieste. Keď sa vrátim domov, asi zoberiem rodinku na 2-3 dni piknikovať na Bratislavskú hlavnú železničnú stanicu, ktorá mi po tom, čo vidím tu, pripadá ako super dovolenkové letovisko.
Prídeme na miesto – lenže zisťujeme, že sme síce na ulici Nai Sarak, ale pamiatky sú na druhej strane. Úplne vážne aj ja rozmýšľam, či risknúť 2-3km ísť touto ulicou. Vidím Denisku, ktorá má rozpustené blonďavé vlasy, na priestore asi 10m2 ju pozoruje asi 20 ľudí. Zhodneme sa, že toto nie je zasa úplne to najhoršie, čo sme videli a ideme teda. Hneď sme ale Denise kázali, nech si kúpi šatku a schová si vlasy. Zastavujeme hneď po 10m a máme šatku. Už to je lepšie. Dáme si Denisku medzi seba a zaradom ideme po chodníku dole ulicou. Míňame krámiky, nie je to zasa až také zlé. Každý si nás všíma, ale nevyzerá to nebezpečne. Dokonca míňame kníhkupectvá (max. 2-3m2) a všímam si tituly – veľa kníh anglických – vidím ekonomické knihy, veľa kníh o tom, ako sa stať úspešným, dokonca knihy o programovaní. Občas nás niekto osloví, ostatní si nás len mĺkvo prezerajú, možno sú aj oni prekvapení, čo tu hľadáme. S Braňom si všímame aj elektriku – na fotkách je táto hrôza lepšie vidieť.
Prídeme na koniec – nebolo to teda až také hrozné. Ideme k mešite. Zaplatíme vstupné 300 rupií každý, vyzujeme sa a ja s Dušanom fasujeme nejaké záclony okolo pása, pretože máme krátke nohavice. Hneď sa nás ujme nejaký starší moslim, že nás prevedie. Ide s nami, viackrát nás pofotí na nádvorí a potom nás vyvedie z bočnej strany von, skasíruje nás (100 rupií) a nechá nás na schodoch. Okolo sa zhrčí snáď 50 moslimov a tipujem, že sledujú, ako sme sa nechali odrbať hentým, čo nás sprevádzal. Dušan vraví, aby sme sa radšej usmievali, že to je znak pokoja. S úsmevom sa obúvam.
Pred nami pod schodami vidíme (podľa mňa) tradičný bazár. V diaľke sa týči Red Fort, kam chceme ísť. Takže musíme cez bazár. Ideme teda, predávajú všeličo – dokonca vidím rifle za dobrú cenu. No načo ja vlastne chodím do Auparku? Napravo za plotom sa predávajú všakovaké zvieratá, vidím veľa kôz. Možno ich tam je aj 500-1000ks. Chvíľu rozmýšľam, či nie som náhodou v 8. storočí. Prejdeme bazár a po krátkej jazde tuk-tukom prídeme k červenej pevnosti. Vojaci, ktorí tu strážia, nám oznamujú, že je zatvorené, a to neviem či ešte aj mesiac (nejaká rekonštrukcia). Berieme Uber (neuveriteľné – majú Uber taxi, Uber tuk-tuk!) a ideme na hotel. Naša partia už bezo mňa po krátkom osviežení ide znova tam niekde k McDonaldu. Neskôr objavia lepšiu štvrť, kde to vyzerá už normálne (známe obchody, pekné reštiky a bary, Baťa obchod a pod). Ja si dám radšej sprchu, zmyjem ten bordel zo seba, vykotím sa do postele, píšem a postujem na FB, aj konečne videá. Internet je tu rýchly. Okolo 21hod zídem dole na recepciu kúpiť si vodu, kde stretávam asi 5-6 kamarátov a Mira (náš organizátor a kamarát), ktorý mi avizuje desivú správu, že náš let domov v nedeľu bol zrušený.

Deň 15. Sobota 11.08.2018

Piatok večer cca. 21hod. Dozvedám sa, že prišiel Mirovi email z Ukrajinských aerolínií (cez ktoré sme mali letieť v nedeľu domov), že náš let Dillí-Kyjev-Viedeň je zrušený. Ponúkli nám náhradu – môžeme ísť všetci v sobotu ráno o 6:15 do Istanbulu, odtiaľ deviati po hodine a pol do Viedne, ďalší deviati po siedmych hodinách do Viedne. Alebo letieť až niekedy v utorok. Máme urýchlene potvrdiť, koľkí chceme ísť už v sobotu ráno. Na celú sobotu sme inak mali zabezpečený výlet do Agry a Táj Mahal autobusom.
Na recepcii nie sme všetci. Asi len polovica z nás. Väčšina však volíme ísť domov v sobotu. Ja tiež. Neviem si predstaviť zostať tu do utorka. Zháňame teda ostatných, aby sme sa vedeli rozhodnúť.
22:40 posielame email, že všetci chceme ísť v sobotu ráno. Teta z aerolínií sa neozýva. Po štyroch mailoch sa stále neozýva. Už je jedna hodina ráno. Stále nič, za 5 hodín je odlet. Začíname riešiť, že by niekoľkí z nás išli na letisko vybaviť nejaké letenky, aj za vlastné peniaze. Máme nejaké info o štrajku v Ryanair a toto sa kľudne môže preniesť až do týchto končín. Radšej to riešiť hneď, ako v sobotu, či v nedeľu – to už môže byť fakt neskoro.
01:14. Prichádza email od tety z aerolínií, že bookla len sedem leteniek Dillí-Istanbul-Viedeň. Na konkrétne mená. Mám šťastie a som medzi nimi. Ostatní, že môžu ísť nejakým letom v pondelok. Žiaľ, my siedmi sa musíme rozlúčiť s kamarátmi, rýchlo sa pobaliť a ideme. Berieme dva taxíky a šup ho na letisko. Máme letieť cez Turkish Aerolines. Prídeme na check-in a oni o nás nič nevedia. Zasa stresy, nedalo sa s nimi pohnúť. Nie sme u nich v systéme. Posielajú nás na informácie. Tam sa dozvedáme, že Ukrajinské aerolínie majú prvý let o desiatej a ich zamestnanec príde o siedmej. Fasa, keď máme o 6:15 odlet. Kamarát Peťo trocha nakričí na tetu informátorku (inak sa teda divím, ako môžu dať niekoho s tak strašnou angličtinou na informácie – rozumeli sme jej každé druhé slovo). Nakoniec dohodla ktohovie s kým, že máme sem prísť o 4hod. Prídeme a že čakajte do 4:15. Potom ešte neskôr. Potom o piatej. Stanujeme pred Tureckými aerolíniami, všetci nervózni. Darmo máme letenky v pdf od Ukrajinských aerolínií.
Kamarát Peťo má dobrú teóriu – a nakoniec to tak nakoniec aj bolo. Sedem ľudí si zrušilo tento let. Aj tak hociktorý z nich má právo ešte prísť a odletieť. Predsa len si to zaplatil. Musí však prísť najneskôr hodinu pred odletom. Ujo Turek nám to potvrdí – ak nikto nepríde do 05:11, odbavia nás. Je 05:04. Striehneme po hale a sme schopní hocikoho zbiť, ak by sa priblížil k tureckému check-in. Je čas, všetkých šesť tureckých zamestnancov sa rozhýbe a rýchlo odovzdávame batožinu. Veľmi rýchlym krokom ideme ďalej. Osobná kontrola. Takú podrobnú som teda ešte nezažil. Indický ujo mi káže vyhádzať celý príručný batoh a podrobne skúma všetko. Čas sa kráti. Snáď to stihneme, už len pol hodina do odletu.
Samozrejme, že naša gate je až skoro na konci terminálu. Ja s Braňom tam prídeme ako prví. Do odletu zostáva niečo cez 20 minút. Teta pri stolíku nám s úsmevom oznamuje, že moja, Braňova a Dušanova veľká batožina neprešla cez röntgen a musíme ísť s tetou niekam do suterénu. Dušan s nami nie je. Ideme s tetou snáď kilometer, cestou stretneme a zoberieme Dušana. Braňo nachádza zakázaný powerbank, Dušan tiež. Ja rozmýšľam celou cestou, čo mi mohli nájsť. Obe el. cigy mám v malej batožine, aj dva powerbanky. Zapaľovače nemám. Už ma obchádzajú myšlienky o tom, že mi tam niekto nabalil kilo koksu a že celý život strávim znásilňovaný v indickom väzení. Celou cestou ma oblievajú mdloby.
Á – vadila im moja tretia zálohová el. ciga, na ktorú som zabudol. Čo už, že bola bez batérie. Do odletu zostáva niečo cez 10 minút. Batožinu rýchlo spakujeme a hádžu ju na pás. Máme veľké obavy, že nepôjde s nami. Teta nás doprevádza nahor, zhabe nájdený kontraband a káže nám utekať späť na bránu. Kilometer bežíme tak, že pán Bolt by sa čudoval. Prídeme na bránu, do lietadla a sadáme si. Úplne poslední. Funím, potím sa a tečiem ako pračka ešte dobrú hodinu.
Letíme, v Istanbule rýchly transfer a letíme do Viedne.
Vo Viedni čakáme na batožinu, všetci už máme – a čuduj sa svete – Braňo zasa nemá batoh. Batoh je asi zakliaty. Rýchlo sa zistilo, že zostal v Istanbule, že sa nezmestil do lietadla. Divné. Príde na druhý deň a dovezú mu ho až domov.
Dušanova priateľka prišla autom, štyria teda ideme z Viedne autom. Ostatní busom.
Doma sa zvítam s rodinkou a hneď zožeriem vytúžené rezne s majonézovým šalátom.
Tak, to by bol asi koniec. Sme doma. Bol to perfektný oddych a výnimočné zážitky. Už sa vôbec nebojím kyslíkového deficitu na Pezinskej Babe. Som navyknutý na výšky.

Chcem ešte poďakovať Jožovi a Mirovi za super organizáciu a super výlet.
Ďakujem, že ste boli tu na FB so mnou. Dodávali ste mi energiu, hlavne namiesto kyslíka.
Robil som takéto niečo prvý krát. Prepáčte mi aj gramatické, či iné chyby – mal som sa v škole lepšie učiť.
Dúfam že jedenásti kamaráti dorazia v nedeľu v poriadku (edit – mám info že už sú v autobuse do Bratislavy).
Ďakujem.

Andy

Pripájam ešte peknú prezentáciu z tohto moto tripu od Dušana Hakla.