Incredible INDIA “ 2011 „

   Od mojej poslednej väčšej výpravy do Maroka uplynulo už mnoho času, i keď odvtedy som bol v tejto úžasnej krajine už zo tri krát a bolo by určite o čom písať….veď to bol prekrásne prežitý týždeň v marockej rodine, kde som si vyskúšal a spoznal tamojšie zvyky, zoznámil sa s fantastickými ľuďmi, ochutnal tradičné jedlá. Na ďalší krát to bol opätovný výstup na najvyššiu horu severnej Afriky – Jebel Toubkal , tentokrát s úspešným koncom, keď sme zdolali 4192m vrchol, prezrel som si ďalšie z úžasných marockých miest Tanger a v neposlednom rade sa v Maroku skoro oženil. No odolal som. Určite sa do tejto prekrásnej krajiny znova vrátim…ak všetko vyjde ako má, tak v januári 2013 chystáme s kamarátmi veľkú road smerom až do Guinea Bissau, tak ale v Maroku strávime najviac času a ak Allah dovolí, určite by som sa rád stretol aj s mojimi marockými kamarátmi.

     Po Maroku som dlho uvažoval, kam sa vybrať. Od kolegu som mal ponuku stráviť dva úžasné týždne v Škandinávii, ale ja nie som na tieto chladné a upršané krajiny. Stále snívam o návšteve juhovýchodnej Ázie – Thajsko, Malajzia, Indonézia…ale keď sa v tom čase objavila sčista-jasna ponuka z českého portálu na let z Viedne cez Kyjev doDillí vo výhodnej cene, chvíľu som odolával….no naozaj len chvíľu. Prišla teda na radu iná úžasná krajina, o ktorej idú len tie naj fámy. Či už v dobrom, ako krajine nespočetných farieb, či už v tom horšom ….ako krajine viacerých vôní a veľkej špiny….INDIA. Krajina obrovských rozdielov, zaujímavých zvykov, úžasnej kultúry a prekrásnych pamiatok.

   Všetko som si to hodil na papier a začal kombinovať, množstvo dní, koľko bude treba na takýto trip, zrátal som dni dovolenky a…Všetko som už mal nacenené komplet za veľmi prijateľnú sumu, no stále mi niečo, resp. niekto chýbal. Kde nájsť spolucestovateľa, odvážneho, ktorého len tak nepoloží všade prítomná špina v Indii? Po dlhšom pátraní ma napadla myšlienka osloviť kolegov z firmy, v ktorej som zamestnaný. Rozposlal som tento súpis všetkým zamestnancom a čakal. Asi po týždni, keď som už ani nedúfal, že sa nájde odvážlivec, prihlásil sa Ondrej. Od tohto času sa už vyjasňovali kontúry našej spoločnej cesty.

   Začali sme vybavovať očkovania, ktoré nie sú povinné, ale kto by si trúfol ísť do Indie bez zaočkovania aspoň proti hepatitíde, či brušnému týfusu. Tie som absolvoval ja, Ondrej ešte o niečo viac. Ja pevne verím, že si na mne komáre nezgustnú a neprinesiem si domov suvenír v podobe malárie. Antimaláriká sa nie vždy odporúčajú, niekedy viac uškodia ako pomôžu. Prvú predajňu, čo v Indii navštívim bude teda asi lekáreň a vykúpim repelenty. No realita bola iná . Ďalšou povinnou etapou boli víza. Nič náročné až na tých zbytočných 53€ a hromade potvrdení, ale toto sa nám podarilo vybaviť úplne bez problémov. Veď kto by chcel ostať v Indii .

   Keďže plán tejto našej výpravy je tvorený cestovateľsky, chceme prejsť niektoré z krásnych miest Indie ako sú : Dillí, Jaipur, Udaipur, Ranakpur, Agra až po Varanasi, je nutné zamerať sa na možnosti prepravy v krajine. Každý asi pozná obrázky z indických železníc, kde je množstvo ľudí prepravujúcich sa na strechách vozňov.

   Ani sme dlho neuvažovali, veď si predsa nenecháme ujsť takýto fantastický zážitok. Nie, že by som si išiel sadnúť tam s nimi, ale aspoň to vidieť. Tej streche teda určite odoláme, no lístky minimálne na II. triedu, či už to bude sedadlo, či lehátko už aj rezervujeme. Ani som netušil, že je možné  kúpiť lístok na vlak v Indii zo Slovenska. Doba dosť pokročila.

   Do odletu nám ostávajú presne dva týždne, ale už viac menej máme všetko skompletované. Či vlaky, hotely…dokonca aj vnútroštátny let…všetko vopred pripravené. Ešte čo to pokúpiť ako pamäťové karty do foťáku, niečo ešte na seba, i keď tam si určite kúpim niečo indické, aby som zapadol. Ešte mám v pláne požiadať milých ľudí o nejakých menších plyšákov, že by som vzal a potešil indické deti. Dni nám plynú a my „dvaja statoční „ sme už plný očakávaní, čo nám táto prekrásna krajina ponúkne. Isto toho bude veru neúrekom.

14.9.2011

   Po týždni posledných príprav, rezervácií a dopisovania si s hotelmi ohľadom vyzdvihnutia na železničnej stanici, nadišiel ten dlho očakávaný deň : streda 14. september. Deň nášho odchodu. Po menších stresoch pri balení, u mňa dosť zvykom, som nakoniec zaľahol kúsok pred pol nocou. Spať sa mi ale nedalo, cestovná horúčka robila svoje. Aj keď som mal budík na piatu, zobudil som sa už o tretej ráno. V hlave som si stále premietal všetko náležité a oddychoval ešte v mojej postieľke, ktorá mi bude na dva týždne určite veľmi chýbať. I keď som hotel v Indii zodpovedne vyberal, nikdy si človek nemôže byť ničím istí, keď sa jedná o to, kde zloží svoje telo. Obrázky na nete sú častokrát klamlivé.

   O 9.40. nám letel prvý let z Viedne do Kyjeva. Po mojich posledných skúsenostiach, sme radšej vyšli z Bratislavy o čosi skôr, že by sme zbytočne nestresovali. Na letisku prebiehalo všetko podľa plánu a náš Airbus 319 nás očakával. I keď atmosféra pred letom na Slovensku nebola príjemná, nakoľko sa len pred pár dňami zrútilo ruské lietadlo aj s kompletným mužstvom hokejistov. My sme v poriadku pristáli v Kyjeve. Tu nás čakalo krásne počasie, všetko to tu už dýcha nadchádzajúcimi ME vo futbale, ktoré sa tu uskutočnia v lete roku 2012.Našu päť hodinovú prestávku sme využili na ochutnávku ukrajinského hamburgera a na porovnávanie, kde sú krajšie dievčatá. Či u nás a či na ukrajine. No ak by som mal hodnotiť ten burger za 3€, jednoznačne by lepšie vyzneli tie dievčence.

   Batožinu sme si priamo z Viedne poslali do Dillí, aspoň sme teda dúfali, že smeruje našim smerom a my sme sa presúvali na check in na náš ďalší let do Dillí. Tu sme stretli partiu piatich čecháčkov, tiež mali namierené sa túlať Indiou, ale ich smer bol trochu severne od Dillí, do Himaláji. Na naše prekvapenie dosť je počuť aj slovenčinu. Asi by si mali Indovia začať báť, že si z ich krásnej krajiny spravíme kolóniu.

   Po skvelej večery v lietadle – malé dva kuracie kúsky, zopár zrniek ryže, šalát, žemla, maslo a lekvár , už obaja netrpezlivo čakáme na prílet a na prvý dojem z Indie. Ešte si pár hodín ale musíme počkať. Tak sa zamotávame do sedadla a snažíme sa trochu schrupnúť. Od zajtra už to bude náročnejšie. I tak sme ale zvedaví, čo si pre nás táto úžasná krajina pripravila.

15.9.2011 DILLÍ

   Asi okolo 2.00 ráno tunajšieho času ( +4.30 oproti nášmu ) pristávame na letisku Indiri Gándhi. S malou dušičkou sa posúvame s ostatnými cestujúcimi k pásom s batožinou a dúfame, že cieľ našej cesty sa nezmení na hľadanie vlastnej batožiny. V údive zisťujeme, že batožina už krúži po páse a to nie ani 15 minút po pristaní. Ešte sa musíme doma toho veľa učiť. Nachádzame si naše ruksaky, lúčime sa s českými tiež cestovateľmi, ktorých sme stretli v Kyjeve a riešime čo ďalej. Do mesta nechceme ešte ísť. Predsa len „ Luník IX „ je na noc dosť nebezpečný, neviem ako je to v Dillí nad ránom a aj tak by sme sa len motali a niekde vysedávali. Ostávame na letisku a na tých pár hodín kým sa rozvidnie si nachádzame sedadlá. Získavame si hneď kamarátov spomedzi Indov, ktorí majú na starosti batožiny na pásoch. Nevedia anglicky, tak sa na seba viac menej len usmievame. No po chvíli nám ukazujú indické knihy o Dillí a chvália sa pri obrázku letiska, kde pracujú. Po pár hodinách sa lúčime, ešte zopár fotiek, veľmi radi sa fotografujú a to sme ešte nevedeli akou atrakciou budeme my pre domorodcov…opúšťame letisko, Dillí nás víta upršaným počasím. Trochu sa obávam, aby to netrvalo dva týždne, nakoľko ešte panuje monzúnové obdobie. Sprvu sme chceli ísť metrom, no nakoniec dávame prednosť autobusu, smer železničná stanica Nové Dillí. Spoločne s indami sa tlačíme do busu, usadáme sa, platíme cestovné 75Rupií a svorne s ostatnými nadávame na šoférov, ktorí neriešia jazdné pruhy, tlačia sa jeden cez druhého, neustále trúbia….proste chaos, ale po celý čas som tu nevidel ani jednu nehodu. Už viem , prečo sa v Indii neodporúča si požičiavať auto bez šoféra, na taký chaos veru nie sme zvyknutí. Vystupujeme na železničnej stanici, v sobotu ráno ideme vlakom do Jaipuru, tak sa chceme pozrieť ako to tu prebieha. A tu si na nás India pripravila prvý ozajstný zážitok, síce sa pri ňom tlačia slzy do očí. Desiatky ľudí, medzi nimi množstvo matiek s deťmi bez akejkoľvek budúcnosti ležiacich po celej podlahe vstupnej haly. Prekračujeme ich a snažíme sa dopátrať nejakých informácií. Asi po 10 minútach sa vzdávame, opúšťame stanicu a ideme si radšej uloviť nejaký prepravný prostriedok, ktorý nás dovezie do hotela. Hneď nám do cesty skočí majiteľ smiešneho autíčka, hybridu medzi motorkou a menším autom. Autíčko má tri kolesá, všetky tu jazdia asi na plyn a má čarovné meno : TUK TUK .  Odvodené asi od toho, že sa s ním otĺkajú ostatné tuk-tuky v snahe pretlačiť sa čo najrýchlejšie ucpanými uličkami. Tu je to ale najpopulárnejší prepravný prostriedok, ktorý vás odvezie kamkoľvek za na naše pomery smiešnu cenu. Zjednávame cenu na 100 Rupíí ( čo je asi 1,5€ ) a už sa prvýkrát vezieme týmto milým vozíčkom. Počerný mladík sa šikovne prediera pomedzi ostatných tuk-tukárov, každú chvíľu vytrubuje, to by nebol predsa Ind. Po pár minútach nám zastavuje pred našim hotelom. Je 7.00 hodín ráno a my vstupujeme s malou dušičkou do hotela, či nás v tak skorú rannú hodinu ubytujú. Na našu radosť s tým nemajú žiaden problém a po menšom vyspovedaní a vypísaní náležitých údajov, vpisuje sa to do obrovskej knihy rozmerov asi A3, niečo úžasné, dostávame kľúč od nášho prechodného domova na tri dni. Vkusne vedený hotel, izba síce nič extra, ale po 24 hodinách cestovania sme radi za sprchu a posteľ. Stíhame ešte prvé raňajky, kde na nás číhajú samé indické dobroty, vyskúšali sme asi zo všetkého a už aj ležíme v posteliach a dospávame zameškané.

   Okolo obeda nás zobudil buchot vychádzajúci z miestnosti nad nami. Nejakí stavební majstri boli až moc usilovní. Zo srdca som si zanadával, ale aj tých 5 hodín spánku veľmi pomohlo…veď sme sem neprišli spať na izbe. Po lejaku, ktorý sa spustil ako sme sa ubytovali, teraz svietilo slniečko, vyrazili sme do mesta nakuknúť, čo nám Dillí ponúka. Už ako „starí harcovníci“ berieme si opäť tuk tuk. Zjednávame cenu ako inak, no asi na pol ceste nám šofér ponúka návštevu nejakého obchodu, z ktorého má samozrejme bakšiš. My odmietame, nemáme chuť behať po nejakých obchodoch jeho kamarátov. Nahnevane nás vysádza, ale tak nič sme mu neplatili, platí sa až na mieste, tak žiaden problém. O pár sekúnd už sedíme v druhom a vezieme sa smer Red Fort ( Červená pevnosť ).

   Pri obhliadke Červenej pevnosti slnko zatienili mraky a spustil sa dosť hustý dážď. Vravíme si, tak takto asi vyzerá monzún. Ešteže sme sa mali kde schovať. Šušťáčku predsa len vyberám a pokračujeme ďalej. Máme toho ešte veľa dnes na pláne, nejaký monzún nás neodradí. Z pevnosti sme si to namierili na jedno z najznámejších miest v Dillí, štvrť Chandy Chowk. Je tu nespočetné množstvo malých uličiek s obchodíkmi ponúkajúcimi výrobky od výmyslu sveta. K tomu samozrejme večné tlačenie sa týmito uličkami, či už tuk tuky, motorky, sem tam nejaké to auto a aj rikšáry.

   Cyklisti s prerobenými bicyklami  na trojkolky, kde v zadnej časti mali lavicu so strieškou pre dvoch cestujúcich. Proste prekrásne divadlo všehochutí. Časti tejto štvrti boli ale rozdelené podľa sortimentu, ktorý ponúkali. Ak ste chceli niečo do domu, domáce potreby, našli ste to na jednom mieste, taký veľký indický supermarket, niečo iné zase v iných uličkách.Proste Chandy Chowk by som zhodnotil ako malé obchodíky, výrobky od výmyslu sveta, hluk, trúbenie, chaos. Ale keďže ja mám rád takéto prostredie, užíval som si to. Ondro len skonštatoval : „ Kam sme sa to dostali „.

   Po tomto hluku sme potrebovali zmeniť trochu prostredie. Ako správny kapitalisti zo západu sme tuk-tuk vymenili za rikšu. Dojednali sumu a pri pohľade na jeho jemnú telesnú schránku sme mu veru nezávideli. No chlapík šliapol do pedálov a došliapal až k najväčšej mešite v Indii – Džámí masdžid.

   Dážď, i keď už jemnejší, nám stále robil spoločnosť. Pred vstupom do mešity sme museli chvíľu ešte počkať, nakoľko ešte prebiehali modlitby. Tento čas som využíval na fotenie okoloidúcich. Indovia sa veľmi radi fotia, veľmi radi podávajú ruku. Doma sa potom budú chváliť, že sa rozprávali s cudzincom, že mu podali ruku, proste, že niekde v diaľke majú známeho. Pri vstupe nám vzali topánky, 200 Rupíí ako vstupne a vpustili nás dnu. Za to všetko sme na oplátku dostali veľkú šatku, ktorou sme si museli zahaliť lýtka, keďže sme mali krátke nohavice. Stretli sme tu pár z Mexika, vymenili sme si navzájom pár dojmov z Indie a vrhli sa do tajov mešity. Po menšej prehliadke sme si u predajcu vstupeniek vymenili šatku za naše topánky, predsa len ich budeme ešte potrebovať a pomaly sme kráčali späť k nášmu hotelu. Opäť sme si zjednali cyklistu a nechali sa doviezť pred náš hotel. Už bol večer a aj hlad sa ozýval, tak vyskúšame niečo tunajšie. Unavení sme vstúpili do reštaurácie, ak sa tomu dalo tak povedať. Nechceli sme ale dlho nič hľadať. Objednali sme si ( kto by si to pamätal ) ………… po 100 Rupií, nechali si vypáliť červíka, bolo to veľmi štipľavé, ale indické jedlá sú tým povestné, že sú dosť korenené. Prehodili sme ešte zopár slov s kuchárom a hurá do postele. Zajtra ráno, ak nám to počasie dovolí, máme na pláne návštevu novších častí Dillí, tak treba nabrať sily.

16.9.2011

   Ráno ako obyčajne leje ako z krhle a mňa chytá depresívna nálada, že nám bude pršať celé dva týždne. To by ma nahnevalo. Dávame výborné a chutné raňajky. Nepoznám síce všetko čo jem, ale chutí mi to. No i tak moc neexperimentujem, aby som nemal žalúdočné ťažkosti. Tu v Indii je to coby-dub. Medzičasom sa vyjasnieva a zdá sa, že bude krásny slnečný deň. Berieme si tuk-tuk a nechávame sa odviezť k prezidentskému palácu. Na rozdiel od ostatného mesta je táto časť Dillí čistá, upravená, samozrejme všetko pod dozorom mnoha policajných očí. Máme čas, sme predsa na dovolenke, prechádzame okolo viacerých parlamentných budov a rôznych ministerstiev o odbíjame nálety rikšárov a pomalým tempom smerujeme k India Gate. Vstupnej bráne do Indie. Cestou stretávame naše prvé veveričky. Sú dosť krotké, padajú im za obeť slovenské keksíky a my časom zisťujeme, že sú tu na každom kroku.Po necelých dvoch hodinách kľudnej chôdze dochádzame k majestátnej bráne do Indie. Asi sme tu turistická atrakcia pre domácich, každý sa chce s nami fotiť, podávajú nám ruky…Síce nik určite netuší, kde sa nachádza Slovensko, no oni sa určite doma pochvália, že poznajú turistu až zo Slovenska. V tento deň máme na pláne  navštíviť ešte Humájúnovú hrobku.

   Na mape sa to zdá kúštik, ale asi tak až po hodine , cestami – necestami, prichádzame  na miesto určenia. Po zaplatení 200Rupíí sa nám predstavuje v celej svojej kráse. S Ondrom sme sa zhodli na tom, že je určite tou najkrajšou pamiatkou, ktoré sme zatiaľ v Indii videli. Vládne tu kľud a pohoda. Pomaly prechádzame viacerými chrámami, dokonca aj panovníkov holič tu mal svoj vlastný chrám. Po dvoch hodinách túlania sa záhradami, chrámami a hrobkami nás prepadol hlad. Berieme si tuk tuk a cez divokú poobednú zácpu sa presúvame do hotela. Niekde v sprievodcovi som sa dočítal, že na Chandy Chowk sa dá dobre najesť , unášame tuk-tuk až tam. Neviem aký dobrák to tam napísal, ale my sme blúdili uličkami až sme boli z toho už aj dosť nervózny. Odrazu sa predo mnou objavil McDonald. Na Slovensku sa síce týmto typom reštaurácií vyhýbam, no tu to bolo ako šíp z jasného neba. Kto ma pozná, tak vie, aký dokážem byť nevrlý , keď som hladný. Neváham a už aj vyťahujem 150Rupií za nejaké menúčko, ono je to asi jedno aké, aj tak všetky chutia rovnako. No už dlho som si tak dobre nepochutil na hamburgere, hranolkách a na cole, samozrejme bez ladu, na to sme boli veľakrát upozorňovaný. Ľad mrazia z klasickej vody, takže ruky preč od ľadu!!. Ondro odolal, nakoľko by sa patrilo umyť si ruky, pred takýmto jedlom, ale ja to neriešim. Mám už predsa dve očkovania na hepatitídu, tak to azda prežijem. Ondro večeru vyriešil banánmi. Unavení ale konečne aspoň s trochu plnými bruškami chytáme rikšáka na cestu do hotela. Určili sme si cenu 50 Rupií, tak to chvíľu trvá, kým sa nájde ďalší Lance Armstrong. Po chvíli už sedíme v rikši a cyklista s nami upaľuje, čo mu sili stačia. Ak by sme vedeli, že natrafíme na takého divocha, veru sa aj pripoistíme. Hlavy a zadky nám vzadu naskakujú všetkými smermi.

   Jamy, nejamy, tma , autá oproti,  proste úplne jedno. Ide s nami ako o závod. Ale všetko je v poriadku a užívame si to. Po chvíli už stojí pred našim hotelom celý zničený. Je len otázkou , koľko ešte ten večer takýchto trás dá, aby sa uživil. Vyplácame ho, ešte menší prezent …firemný zapaľovač, foto na záver a každý sa uberáme vlastnou cestou. Možno ešte niekedy dovidenia.

   Ráno máme na pláne prechod vlakom do Jaipuru, ešte vybiehame ku železničnej stanici, aby sme ráno nestresovali. Na naše prekvapenie zisťujeme, že z tej  stanice, kde sme boli pred dvoma dňami nám náš vlak neodchádza, ale z novej. Na to šťastie, nová stanica je 5 minút pešo od hotela . Prepletáme sa pomedzi mravcov, ktorých tvoria cestujúci tlačiaci sa všetkými smermi. Zisťujeme nástupište a v duchu si premietame všetky možné varianty, ktoré by nás mohli zajtra prekvapiť. Čaká nás ešte rýchle zbalenie si vecí a ďalší deň prvé zoznámenie sa s indickými železnicami.

17.9.2011 JAIPUR

   Vstávame o 4.15. Presne podľa dohody s recepčným, nám neúčtuje raňajky, ktoré sme mali pri našom check-ine a vyrážame na stanicu. Neboli sme si tým istí, ale tu na čom sa dohodnete , to aj platí. Keďže už vieme na ktorú stanicu ísť , orientujeme sa už ako sveta znalí. No po príchode sa nás ujíma jeden chlapík a odporúča nás na II. nástupište. Prechádzame a samozrejme , že nevieme kade presne, tak si to mierime k informačným okienkam. Tu už zase priskočí druhý a snaží sa od nás vyzistiť kam cestujeme. Odbíjame ho,no divoký zhon sa okolo nás vytvoril. Nevieme vôbec , čo sa deje. Opäť sa nás ujíma ten prvý a berie nás niekam do cestovnej agentúry, ktorých je tu naokolo ako maku. Splieta niečo o registrácií lístkov. My máme kúpené lístky cez internet, takže nemáme potuchy o nejakej registrácií. Chlapík v cestovnej agentúre sa nám snaží vysvetliť, že sme si nezaregistrovali lístky a tým pádom, že sú bezcenné. Ponúka nám iné varianty prepravy, samozrejme, že by sme si ich museli zakúpiť u neho. Trochu nás to veru dostalo, ale aj napriek pochybnostiam berieme naše lístky a ideme späť na stanicu. Tu zisťujeme, že je všetko v poriadku a riadne nám veru odľahlo. To , s čím sme sa stretli, je len prešpekulovaný ťah tiež obchodníkov agentúr, ktorý sa snažia podvodom predávať dopravné služby. Takže rada pred cestovaním vlakom v Dillí…nikdy neriešiť nič s domácimi ohľadom neplatnosti lístkov a venovať sa len správnemu výberu nástupišťa a potom pohodlnému nastúpeniu do vlaku. Stretávame ďalšie skupinky turistov a tiež riešia tento problém. Po našich skúsenostiach ich uisťujeme , že ich lístky sú v poriadku.

   Neskôr sa z ampliónov na stanici dozvedáme, že si treba veľmi dávať pozor na lístky. Aktívni Indovia veľmi rýchlo dokážu vaše lístky prepísať na ľudí na čakacej listine a tým pádom sú vaše bezcenné.

   Konečne nastupujeme do vlaku a usadáme na naše miesta. Tu sa stretávame s milým prekvapením. Hneď po nastúpení dostávame liter vody. Po chvíli, keď už je vlak v pohybe začnú čašníci nosiť čaj a keksík. Celkom dobre to padne, keďže dnes sme bez raňajok. Cesta ubieha úplne v pohode. Asi po hodine jazdy prichádza druhé prekvapenie, tiež milé. Pekne obed na tácke ako v lietadle. Vyberáme si mäsité jedlo a už aj zápasíme s nádobkami. Doplníme to ešte chlebíkom s maslom a lekvárom a vysmiati cestujeme smer „ Ružové mesto „ Jaipur.

   V Jaipure máme rezervovaný hotel aj s prepravou zo stanice. Po vystúpení vyzeráme , či uvidíme niekoho so známou ceduľkou. Presne ako malo byť aj bolo. Na lístku mal napísané „ Miroslav“ , smerujeme priamo k nemu. Myslím, že veľa ich tam dnes nebolo, čo sa volali Miroslav. Prichádzame pred hotel a máme pocit, že sme v rozprávke 1000 a jedna noc. Hotel je prekrásny. Celý ozdobený ornamentami. No najväčšiu radosť mám z bazéna, veľkej sprchy a z piva, ktoré tu podávajú. Určite neodolám, len čo sa vrátime z výletu z mesta. Ani cena 133 Rupií ma veru neodradí. Po kratšom spánku  sa ideme pozrieť , či si mesto naozaj zaslúži prezývku „ ružové „?

   Hlavnou pýchou tohto mesta je Háva Mahal alebo „Palác vetrov“. Vybrali sme sa k nej cez úžasné uličky plné rôznych obchodíkov rôznych značiek, samozrejme že Tuk Tuk-om. Už si pomaly zvykáme na to večné trúbenie. Tu v novšom meste vidíme obchody európskeho typu. Rôzne módne butiky najvychýrenejších značiek, obchody s umením….My sa ale vezieme k bráne, ktorá nás vpustí do naozaj ružového mesta. Prechádzame, už pešo a naozaj, všetky omietnuté v ružovej farbe. Niektoré viac, iné menej zachované, ale všetky dokresľujú úžasný kolorit tohto mesta. Prechodom cez jednu s mnohých brán sa ocitáme na jednom veľkom trhovisku, kde máte možnosť kúpiť všetko možné od výmyslu sveta. Tu som nabral odvahu a ochutnal stravu z pouličného stánku. Bola to taká taštička z cesta plnená zeleninou. Indovia viac uprednostňujú vegetariánsku stravu než mäso, ale za to bola riadne štiplavá. Hlavná vec, že mi chutila a nenarobila žalúdočné ťažkosti. Cestičkami sme sa blížili k Háva Mahal. Stretali sme rôzne typy ľudí, s ktorými sa ich osud veru riadne pohráva. V ruksaku som mal so sebou viacero sladkostí a aj plyšové hračky. Hneď som mal okolo seba detskú vravu, keď som roztvoril tašku. Po menších ale o to príjemnejších zastávkach sme sa predsa len dostali k Palácu vetrov. Bol prekrásny, hral všetkými odtieňami rúžovej. Nakúkli sme dovnútra, urobili viacero fotiek aj tiež v spoločnosti opíc, ktoré číhali kade tade na možnosť,  uchmatnúť si u trhovníkov niečo pod zub. Prešli sme ešte okolo City Palace, ale únava nás presvedčila, že nemusíme vidieť každú pamiatku dôkladne. Aj to pomyslenie na hotel, vychladené pivko, bazén nás presvedčili, že je ten správny čas uchmatnúť niekde rikšáka a plnou parou na hotel. Moje prvé kroky vedú do baru, objednávam si jeden riadny kalich – doslova650ml – Kingfisher, indické pivo, ale výborné. Nohy ponorím do bazéna a cítim sa ako v raji. Hlasitá hudba na streche hotela nás presviedča, že by bolo dobré zájsť na večeru. Skúšame tamojšiu pizzu pod rytmami indických majstrov. No úprimne mi moc veru nechutí. Ale zasýti a ideme do postelí. Zajtra nás čaká pevnosť „ Amber „ na ktorú sa veľmi tešíme.

18.9.2011

   Po výdatnom spánku, ale s predstavou, že na obed musíme opustiť tento prekrásny hotel, ideme na raňajky a dopriavame si všetky ponúkané dobroty. Cez rôzne koláče plnené mäsom, placky, postupne k toastom a ovociu. Strava je tu úžasná. Vždy musíme mať ale na zreteli, aby sme to predsa len nepomiešali a neurobili si zbytočné žalúdočné starosti. Po týchto výdatných raňajkách beriem plavky a už sa aj čvachtám v bazéne. „Joj, keby sme tu tak mohli byť ešte aspoň deň“ vravím si v duchu. No plány sú iné a program nepočká. Na obed vybavujeme v recepcii uloženie batohov, berieme dohodnutého tuk tuk-a a vyrážame smer Pevnosť Amber . Asi po 45 minútach , po tom ako cestou stretávame nákladné autá obsypané Indami, bolo nám povedané, že sa koná niekde festival, to sú vždy všetky prostriedky preplnené, dorážame pod mohutnú pevnosť. Škoda len, že sme nevideli tie obsypané vlaky. S vodičom sa dohodneme na čase a mieste, kde nás opäť vyzdvihne.  Rozhliadame sa, aby sme sa čo najlepšie vyhli všetkým predavačom suvenírov. Väčšinou sú to deti, takže im ťažko odolať. Stretám chlapca v červenej košeli, ktorý mi chce predať perá. Presviedčam ho , že na spiatočnej ceste si vezmem. O kus ďalej robím ale „obchod storočia „ . Mením jedno pero PPA Controll za pero indické. Všetci sme spokojní . Vchádzame do pevnosti a tu nás víta obrovské nádvorie. Celá stavba pôsobí obrovskou mohutnosťou. Ťažko sa dobyvateľom dobíjala. Neviem, či bola niekedy aj dobitá. Ondro je už z pamiatok unavený, takže ja sa postavím do rady na lístok pre Indov a čakám. Po chvíli na mňa máva strážnik, že mám ísť do rady pre turistov. Tu nikto nestál. Dodnes neviem ako zistili, že nie som domáci. Vchádzam  ako japonský turista fotím všetko, čo sa mi aspoň trochu zdá zaujímavé. Rýchlo prebehnem pevnosťou, úprimne aj mne sa už tie pamiatky vidia rovnaké a už sedím pri Ondrovi na nádvorí, ktorý si tu medzičasom našiel indických kamarátov. Ja pozorujem indické krásky a kradnem duše okolosediacim. Pre Indov sme stále niečo extra, nemáme núdzu o fotenie sa s nimi. Cestou z pevnosti ešte stretáme indických študentov, s ktorými riešime klasické témy ako sú, odkiaľ sme ako keby im to niečo hovorilo ako dlho sme už v Indii a ako dlho ešte budeme…..Ešte jedno spoločné foto a už sa pomali blížime k parkovisku, kde nás už čaká náš dostavník. Cestou chcem kúpiť ešte sľúbené perá od chlapca v červenej košeli, lenže ho predbehol iný predavač, ktorý ma presvedčil, že išiel sprevádzať turistov. Nakoniec sa z toho vykľula lož, lebo po pár metroch som stretol chlapca v červenom. Trochu mi ponadával, mal aj za čo, no ja už som mal kúpené. Dal som mu aspoň 10 Rupíí, že by neškodoval a už aj fičíme späť do Jaipuru. Šofér nám na znamenie zastavuje, kde sa nám ešte páči. Stojíme pri Vodnom Paláci „ Džal mahal „ Táto stavba je postavená v strede jazera. Po monzúnových dažďoch, čo bolo aj v našom čase, sa jazero naplní vodou a Džal Mahal vyzerá ako fatamorgána, stavba plávajúca na hladine jazera. Naše ďalšie nároky však ignoruje a vezie nás už do centra mesta. Nechávame sa vysadiť pri City Palace, kde mu radikálne nadávame, že nás mal ešte hodinu voziť podľa dohody, ale neuspeli sme. Sú 4.00 hodiny, náš vlak odchádza o 22.30, neostáva nám nič iné, len sa túlať mestom. Ozýva sa už aj hlad, takže zo dve hodinky prečkáme v KFC, kde nás hostia kuracími burgermi, samozrejme, že za finančnú odmenu. Ale ceny sú tu polovičné od tých slovenských. Mesto už máme ako tak zmapované, do hotela po ruksaky prichádzame úplne v pokľudnom tempe po svojich. Ešte prehodíme zopár slov s recepčnými a kráčame ďalej na železničnú stanicu, kde nás čaká asi štvor-hodinové čakanie na vlak do Udaipuru. Máme rezervovaný lehátkový vozeň, už sa tešíme ako si vystrieme naše kosti. Čas nám pomaly plynie, keď tu si k nám prisadne postarší Ind, z ktorého časom vyjde, že pracuje pre štátnu správu na úrade ohľadom letectva. Veľmi rád rozpráva, využívame toho a pýtame sa ho na nám zaujímavé veci. Riešime spoločne otázky okolo sobášov akou formou sa tu ľudia zoznamujú, hľadania manželov prostredníctvom netu, či na inzerát….Trochu nám túto tématiku objasňuje. Pokúšam sa z neho ešte vytiahnuť problematiku ohľadom kást, no už mu ide vlak, tak sa s úsmevom lúčime. Idem sa prejsť stanicou a trochu zabiť čas. Prechádzam sa pomedzi ľudí spiacich na zemi, pomedzi deti s matkami, ktoré nemajú kam ísť. Pridruží sa ku mne jedno dievčatko s prosbou o niečo pod zub. Nemám nič, tak vyberám aspoň lízatká a cukríky, ktoré som si nakúpil na túto príležitosť. Ešte zalovím v ruksaku po nafukovaciu loptu. Dá mi veru riadne zabrať, kým ju nafúkam, ale potom už z opodiaľ sledujem ako ju spoločne so súrodencami naháňajú po stanici.  Predbežne prechádzame na 4. nástupište, kam by mal prísť náš vlak. Všade na zemi posedávajú Indovia. Z diaľky sa hrnie vlak a v tom sa stovky Indov postaví a začne sa rýchlo hrnúť k vlaku. Tlačia sa do vagónov nižšej kategórie, ale ako v tom zhone nájsť ten náš vagón s II.lehátkovou triedou? Po dlhšom predieraní a obzeraní sa, nachádzame správny vagón. Šťastní a spokojní, že sa nám to podarilo, vchádzame do vagónu. Vo vnútri sme milo prekvapení čistotou na indické pomery nevídanou. Nachádzame si naše lehátka. Podľa lístka dnes spím hore a ako neskôr zistím, vrchné lehátko mi bude patriť aj pri ostatných nočných trasách vlakom. Aspoň som vyššie od všetkých viacnohých tiež cestujúcich. Prehodíme ešte zopár slov s indickým spolucestujúcim a už aj pohodlne ako v kolíske sa nechávame unášať do 600 km vzdialeného mesta Udaipur.

19.9.2011 UDAIPUR

   Po v kľude strávenej noci v uháňajúcom vlaku Indiou sa zobúdzame okolo 6.30 ráno. Už vyzeráme kdeže je ten Udaipur, nie že sa odvezieme niekam ďalej. Pýtame sa spolusediacich a tí nás upozorňujú na vystúpenie. Tak a sme tu. Zase o kúsok ďalej na našom výlete. Víta nás slniečko , berieme tuk tuk a vyrážame do hotela. Prechádzame naprieč celým mestom. Toto mesto sa nám vidí trochu kľudnejšie ako tie ostatné. Ani chudoba tu až tak nečíha na každom kroku. Všade vcelku poriadok……tak ale na indický spôsob. Náš hotel sa nachádza v srdci starého mesta , neďaleko najhonosnejších pamiatok mesta. Nechávame si ale predtým trochu kľudu, pospíme tak do obeda. Ondra začínajú chytať dajaké potiaže, dnešný program vynecháva. Neostáva mi teda nič iné ako sa vybrať do mesta sám. V mape ruka, ale úplne jednoducho a hlavne aj pešo po dlhšom čase sa dostávam v spleti malých uličiek k Jagdish Mandir. Vchádzam dovnútra, stretám tu milého mnícha, ktorý mi ukazuje, aby som ho odfotil. Tak ja nelením, potom síce pýta peniaze, ale také veci nech na mňa ani neskúša. Zaprajem mu pekný deň a idem ďalej. Po hlavnej uličke, kde sa musím vyhýbať kravám, ktoré si to smerujú presne ku mne, sa blížim k City Palace. Dnes nemám veľmi chuť na pamiatky, robím si tu zopár fotiek , ale len prejdem záhradou, aby som vyšiel na opačnej strane pri jazere Pichola s úžasným palácom postavenom v strede jazera. V dávnych časoch slúžil ako letné sídlo vládcov, dnes je z toho luxusný hotel. Zaujímavosťou je, že tento palác slúžil ako kulisa pri natáčaní filmu James Bond „ Chobotnička „ Dnes tu na každom rohu vidíte reklamy o premietaní tohto filmu v rôznych reštauráciách. Konečne vytúžený oddych. Sadám do parku na lavičku a pozorujem vtákov obletujúcich vôkol paláca. Po stromoch sem tam prebehne opica, takže musím sledovať ruksak, aby mi neodišla s ním. Cestou späť do hotela si zaskočím na talianske cestoviny po indicky, trochu štípali ako všetko tu a pomaly mierim k hotelu. Naozaj veru pomaly, lebo aj keď sa mi zdalo, že idem správne o chvílu som sa našiel úplne niekde inde ako som mal. Po chvíli blúdenia si chytám rikšáka a za pár rupií ma vezie do hotela. Dnes už mám toho dosť, už ma nik von nevytiahne. Zajtra je na pláne výlet prenajatým autom, samozrejme so šoférom, do Ranakpur. Treba sa na to dobre vyspať. Obrázky odtiaľ boli úžasné, uvidím čo ma tam čaká.

20.9. 2012

Výlet do Ranakpur

   Raňajky v hoteli boli asi najchudobnejšie na našej ceste Indiou. Nebolo sa ale čomu čudovať, keď sme márne hľadali nejakých spolubývajúcich. Dali sme si teda chlebík s maslom a lekvárom, zapili to čajom a išli sa pripraviť na výlet. Ondro si to rozmyslel, ešte stále zápasil s nádchou, boleťou hrdla a sem tam niekedy sa aj prebehol. Šofér už pred hotelom vytrubuje, tak sa lúčim a vyrážam sám. Ako správny vyjednávač ešte sťahujem cenu aspoň o 100Rupíí………….dohodli sme sa na 1200. Výborná cena, nakoľko mám auto so šoférom na celý deň a čaká nás asi 200km výlet. Bellu, s ktorým sme tento výlet pri našom príchode vybavovali, posiela  šoféra. Predstavuje sa ako : Kumar. Obstojne sa dohovárame v angličtine a cestou som sa dozvedel, že jeho manželka je zdravotná sestra, bývajú v byte, kde platia nájomné 1500Rupií a jeho plat činí asi 3000Rupií. Ja som mu radšej nehovoril, koľko sa zarába v priemere u nás. Cestou míňame dedinky plné detí hrajúcich sa pri ceste. Dohodol som sa s Kumarom, že mi zastaví , akonáhle prejavím záujem. Tým-pádom sa naša cesta predlžuje, lebo stojíme pri každej „ vŕbe „. Cukríky, plyšáky , lopty sa len tak strácajú z môjho ruksaku a ja pozorujem úsmevy v očiach indických detí. Na tento výlet určite nezabudnem, lebo tu som sa prvý krát stretol s tou pravou chudobou. Postupne sa blížime k Ranakpur. Cestou obzerám opice, skáčuce zo stromu na strom. Opodiaľ zastavujeme a ideme sa osviežiť do tunajšej krčmy. Zoznamuje ma so svojím kamarátom Durghashom, je veľmi zhovorčivý. Pozýva nás na čaj s mliekom, pre mňa žiadna lahôdka ale neodmietam. Zaujali ho moje modré oči a vraví, že je v nich veľa energie. Chytá ma za ruky a snaží sa mi z nej trochu vziať.Mne to neprekáža, mám jej na rozdávanie. Dohodli sme sa, že cestou späť z chrámu sa u neho opäť zastavíme a vezme nás do jeho dedinky Sadri, chce sa nám pochváliť, kde býva, ukázať nám trh a iné zaujímavosti. S potešením súhlasím.

   Prichádzame k chrámu v Ranakpure. Opúšťam Kumara, ktorý ma bude čakať na parkovisku. Keďže mám krátke nohavice a ako vo všetkých chrámoch musia byť zahalené nohy, dostávam nohavice. Cítim sa ako Malý Muk z rovnomennej rozprávky. Obzerám sa po ostatných turistoch, usmievame sa na seba, vyzeráme v nich trochu komicky. Prechádzam miestnosťami v chráme, je úžasný, všetko prepracované do posledných detailov. Prekrásne vytesané stropy, stĺpy, z ktorých žiaden nie je taký istý. Samozrejme nechýba ani niektorý z hinduistických bohov.

   Po viac ako hodine sa stretám opäť s Kumarom. Teším sa už na stretnutie s Durghasom. Zastavujeme sa po neho a vyrážame do dedinky Sadri. Ukazuje mi trhovisko, na ktorom sa ponúka všetko od výmyslu sveta. Rozpráva mi o temploch, ktoré sú v dedine, taktiež o rozdelení ľudí do kást a ich vzájomného spolužitia. Lúčime sa s ponukou, že ak prídem nabudúce, môžem u neho doma prespať. Ešte spoločné foto, venujem mu firemnú šiltovku a vyrážame na cestu späť. Mám ešte nejaké banány, čo som si kúpil na cestu, a keď vidím milé opičky, vravím Kumarovi nech zastaví. Mám v úmysle vystúpiť a dať opičke banán. Tu ma ale Kumar upozorňuje, že to nie je bezpečné. Ako to dopovedal. Už sme mali na aute zo dve opice. Jedna sa tlačila oknom do vnútra auta. Tak im len cez okno vyhadzujem banány a rýchlo preč. Chvíľu si ešte vezieme jednu opicu na kapote, ale po chvíli aj tá stráca rovnováhu. Cestou ešte robím zopár fotografií, porozdávam ešte čo mi ostalo a asi o 16.hodine prichádzam do hotela. Bol to asi najkrajšie strávený deň v Indii. Určite sa mi na dlho vryje do pamäti. Lúčim sa s Kumarom, samozrejme spoločné foto, firemné pero a možno niekedy dovidenia.

   Ondro na izbe ešte trochu zápasí, ale už vyzerá lepšie. Ideme niečo zjesť. Dávam si kura na paprike, v Indii ako obyčajne štipľavé. Ondro ostáva verný cestovinám. Cestou si ešte kúpime vodu a už konečne vegetím na izbe. Bol to únavný deň, ale veľmi pekný. Určite sa mi bude dobre zaspávať a azda aj niečo pekné snívať. Tak dobrú noc.

21.9.2011

   Po vcelku kľudnej noci, až na moment, keď som musel rázne kľudniť indických návštevníkov hotela, sa lúčime s týmto krásnym mestečkom. Ondrovi je ešte trochu ťažko od žalúdka, dáva prednosť suchej strave, ja si pochutnávam na skromných hotelových raňajkách. Keďže nemáme v úmysle behať po meste aj s ruksakmi, dohadujeme s recepčnými v hoteli uloženie batohov. Zo začiatku nie sú veru moc ochotní, takže musí prísť varianta „B“ , vyťahujeme 200 Rupíí a to ich konečne obmäkčí. Odomykajú jednu z mnohých prázdnych izieb a my už na ľahko vyrážame do miestnych uličiek. Keďže náš vlak odchádza až večer, dávame prednosť chôdze a vyberáme sa k jazeru Fáteh sagar. Tu prehodíme zopár slov s domácimi, samozrejme neodpustiteľné foto a vyrážame k jazeru Pichola. Chcel som Ondrovi ukázať zopár uličiek, ktoré som prešiel, keď on zápasil so žalúdkom. V spleti uličiek sme trochu poblúdili, ale po chvíli sme našli tú správnu a už sme aj boli pri City Palace. Akurát tu Bollywood točil nejaký zo svojich trhákov, možno sa nájdeme aj v nejakom zábere. Slnko praží, pokukujem po pivku, no pri City Palace, to nie je to najekonomickejšie riešenie. Odolávam a postupujeme ďalej do parku. Dnes len oddychujeme, sadneme na terasu a kocháme sa okolím. Večer nás zase čaká adrenalínový presun vlakom. Cestou späť do hotela ešte treba dobiť stratenú energiu. Navštevujeme našu včerajšiu reštauráciu. Ako už obyčajne v Indii si dávam čínu a nechávam sa presvedčiť aj na pivko. V tých vysokých teplotách dobre padne. Čína nesklamala, z hotela berieme batohy, ešte prehodíme zopár slov s recepčným a šéfom, rozdáme zopár reklamných pier a už chytáme tuk-tuk na železničnú stanicu. Náš vlak odchádza až o 22.20 , máme cca.3 hodiny čas. Sadáme na lavičku, no Ondro príde s návrhom nakuknúť do čakárne. Po náležitom vyplnení tlačiva, keďže dovnútra môže iba majiteľ cestovného lístka, usadáme do miestnosti asi 5x5m obohnanej stoličkami po stranách a jemným zápachom vinúcim sa ako vždy z otvorených toaliet v čakárni. V tejto „ príjemnej“ atmosfére vydržím asi 2-3 minúty a s ospravedlním : Sorry mate , adresovanom Ondrovi, miznem a usadám si na nástupišti na lavičku. Pomaly mi plynie čas pozorovaním indických rodiniek  robiacich si piknik na nástupišti, voľne sediacich žobrákov a rušného staničného života. Na naše prekvapenie okolo 21.hodiny prichádza do stanice náš vlak. Ako sme sa už naučili, hľadáme naše mená na zoznamoch cestujúcich, ktoré sprievodcovia lepia na vagóny. Po dlhšom hľadaní sme sa našli a spokojne čakáme, kým vo vlaku spravia náležitý poriadok. Asi po 30 minútach nás vpustia do vlaku. Ako skúsení travelleri  nachádzame naše miesta v oddelení so štyrmi lehátkami. Tu sa zoznamujeme s milou indickou rodinkou : On 37, ona 32 a majú so sebou dcérku Galini 3 rôčky. Ako všetky deti v Indii je prekrásna ,netrvá dlho a po chvíli hanbenia je jej už celé kupé. Muž nám rozpráva o svojej práci pre hlinikársku spoločnosť, o svojich obchodných cestách do Holandska. Vlak odchádza načas smer Agra. Dievčatko Galini ešte trochu s tatinom šteboce, ale ja po chvíli upadám do spánku a už som myšlienkami niekde úplne inde.

 22.23.24.09.2011  AGRA

   Príchod do Agry. Tu sa môj denník trochu odmlčal. Nie že by nebolo o čom písať, ale proste niekedy to príde, že Vás múza nekope.

25.09.2011 Varanasi

   Po celonočnej trase vlakom prichádzame do upršaného Varanasi. Podarilo sa nám nabrať meškanie 2 hodiny, no väčší problém nám robia záplavy, ktoré tu sú a úplne zabraňujú prístup ku ghátom pri rieke Gange, kde sme mali rezervované ubytovanie. Náš guesthouse je úplne zatopený. Taxikár, ktorého si berieme na stanici ale nestráca hľavu a hneď pod rúškom bakšišu nám vyberá iný hotel, ktorý je síce ďalej od Gangy, ale úplne bezpečný. Pri pohľade na hotel sme milo prekvapený s cenou, ktorá je cca. 18 € na osobu a noc, s tým, že nás tu čakajú úžasné raňajky a po vyčasení aj bazén. Konečne znova trochu oddychu.

26.09.2011

Varanasi a výlet ku Gange

   Na druhý deň ráno nie je po daždi ani pamiatky a my sa môžeme vybrať k vytúženej Gange. Prúd vody je stále veľmi prudký, berieme na vedomie rady domácich a neprenajímame si radšej loďku, kto by sa chcel kúpať vo večnej rieke.

   Tu stretáme domácich, ktorí ma presviedčajú na získanie zdravia, šťastia a sily, samozrejme nie zadarmo. Ale o pár momentov už mám červenú bodku na čele, ktorá mi všetky tieto náležitosti dodá. A to iba za 15 Rupíí. Len mi nepovedali, či sa mám aj umývať, aby mi to vydržalo naveky. Najviac sme boli zvedaví samozrejme na upalovanie mŕtvych. Odchytil si nás jeden mladík, ktorý nás povodil po jednotlivých gátoch. K tým, kde upaľujú sa nedá dostať, ale vzal nás čo najbližšie, aby nám mohol sprostredkovať tento unikátny zážitok. V jednom z gátov stretáme starú ženu, ktorá tu ako vravel čaká na svoju smrť. No kým sa odoberie na onen svet, musí si nazbierať dostatok dreva, aby ju mohli upáliť. Toto drevo je veľmi cenné a dováža sa zo vzdialenosti asi 300km. Na tento obrad potrebuje asi 200kg dreva. My sme jej prispeli asi kilom dreva, čo nás stálo cca. 100rupíí, v prepočte 2€. Ona nám na oplátku zapriala šťastie, zdravie pre všetkých členy a to tým, že sme si pred ňu kľakli a táto stará žena sa nám dotýkala hláv a pri tom vyslovovala modlitbu, za všetkých členov rodiny. Bol to úžasný zážitok. Pri odchode z gátov sme stretli ešte asi tri skupinky ľudí, ktorí prinášali ku gátom mŕtvych na nosidlách a pri tom spievali obradné piesne. Denne sa tu spáli cca. 200-250 ľudí.

Je večer, dole páriky sedia pri večeri na voľnom priestranstve, my už zbalení. Zajtra nás čaká návrat to Dillí. Tentoraz už letecky, vyskúšame domáce aerolinky. Goodbye Varanasi.

27 – 28.09.2011 Dillí

   Po dvoch týždňoch putovania Indiou sa opäť vraciame do mesta, kde to všetko začalo. Kde sme sa prvýkrát stretli s domácou kultúrou, ostali prekvapení ako tu vôbec ľudia môžu žiť. No za tie dva úžasné týždne, sme si tu na všetko zvykli a určite Indiu obľúbili.

Nie nadarmo sa v každom reklamnom letáku píše : Incredible India.

Bola naozaj neuveriteľná.

29.9.2011

Odlet

   Hotelovým taxíkom , ktorý sme vymenili za nevyužité raňajky, keďže let sme mali o 6.00 ráno , sa nechávame priviezť na letisko Indiri Gándhiovej. Ešte pár momentov, kým prejdeme cez check-in a už usadáme v lietadle smer Kyjev, kde máme medzipristátie. Po pár hodinách oddychu sa nás ujímajú rakúske aerolínky a šťastne pristávame na letisku vo Viedni.

Ešte pár hodín a už slastná Bratislava. Úprimne, už nám aj chýbala, i keď na druhej strane, po pár dňoch, by človek najradšej zmizol zase do niektorých z úžasných diaľav, ktoré nám ponúka naša krásna planétka ZEM.

                                                                             अलविदा भारत

Dovidenia INDIA